Jozef Korený
Autorské stránky
Dolnozemskí Slováci v Iloku a Slováci v misiách OSN UNPROFOR a UNTAES
npráp.v.v. Jozef Korený - Klub vojenských veteránov Trenčín
Počas nadvlády Turkov v Slavónii a Srieme sa zachovali pravoslávni Srbi,
Valasi, kalvínski Maďari a Slováci luteráni. V 18 -tom a 19 - tom
storočí prišli do oblasti väčšinou nemeckí a maďarskí kolonisti, ale
tiež Slováci, Rusini ako aj ďalší. Bolo to ešte pred vydaním
Tolerančného patentu, a predsa Ilok bez problémov osídľovali aj maďarskí
kalvinisti a nemeckí luteráni. Do Iloku sa v tom období prisťahovali
niektoré slovenské katolícke rodiny, ktoré bývali v hornej časti mesta
ktorá sa dodnes volá " totski šor". V hornom meste nebola voda, Slováci
sa presťahovali do iných osád. Studne sa pre veľkú hĺbku nedali vykopať,
a tak ľudia si ju dovážali v sudoch z Dunaja a zo živých prameňov, ako
aj z mnohých studní z Dolného mesta. Slováci čo tu ostali sa
pochorváčtili. No ich mená - Dubovský, Drobník, Jarábek ukazujú, že boli
pôvodne Slováci. V matrike za roky 1792 - 1795 sú aj záznamy o
slovenských vojakoch, ktorí tam prišli ako posádka, keď bol Sriem
rozdelený na civilnú a vojenskú časť, ktorá strážila hranice pred
Turkami. Matrika uvádza mená Komár, Gebek, Peterbok, Bravec, Kijánek,
Paránek, Matík, Martin, Bohm, Habán, Biňovský, Beyek, Bírov, Berliak,
Beňovský, Božičko, Adamšek, Adamčík, Boška, Božický, Baliak, Beška,
Kováč, Pavel, Tomaník a ďalšie. Prví slovenskí evanjelici, ktorí sa
presťahovali na Dolnú zem, boli Slováci z z Novohradu, ktorých v roku
1717 dala na územie Békešskej Čaby presídliť kráľovská komora, ktorej
patrilo spustošené územie tejto stolice. Oblasti na severe boli
preľudnené a tie južné vyľudnené a neobrobené. Po roku 1745 za čias
Márie Terézie sa začínajú usádzať Slováci aj v Báčke, Srieme a v Banáte.
V tejto vlne sťahovania slovenského obyvateľstva, ktorého cieľom bola
Dolná zem, sa stretávame už viac menej s organizovanou formou sťahovania
a osídľovania jednotlivých stredísk. Vzhľadom na dobrú občiansku
vybavenosť, bol pre Slovákov zaujímavý aj neďaleký Ilok. Slovákov
pozývali tamojší zemepáni, ktorí potrebovali pracovnú silu. Pre pán z
Futogu Mihajla Čarnojeviča priviedol v roku 1745 jeho sprostredkovateľ
ktorý mal nájsť a priviesť kolonizátorov z Malej Čáni z Málinca v
Novohrade ( neďaleko Lučenca, Poltára a Kokavy nad Rimavicou ) 2 tisíc
Slovákov z Novohradu, Oravy, Liptova, Hontu, Zvolena a Turca na územie
dnešného Báčskeho Petrovca. V roku 1759 prichádzajú z rovnakých lokalít
ďalší Slováci na panstva Pavla a Simona Čarnojeviča v Hložanoch. V roku
1760 Slováci osídlili Laliť, 1770 Kysáč a v rokoch 1790 - 1791 Pivnicu.
V roku 1770 prebehla tzv. sekundárna kolonizácia z báčskej obce Selenča
sa pod vedením profesora Jána Bona presťahovalo 98 slovenských rodín do
sriemskej obce Pazova. V roku 1782 prišli Slováci na panstvo Kristifora
Naka v Banáte, kde založili osadu Nový Komlóš. Viedli ich učiteľ Samuel
Gerškovič a farár Matej Baráni. V roku 1784 priviedol Baráni Slovákov
do obce Parda, ktorá patrila Gabrielovi Butlerovi a o dva roky neskôr
Slováci z tejto obce osídlili aj Aradač, ktorý bol vo vlastníctve Izáka
Kiša. V roku 1788 Pardančania osídľujú Ečku a Ečkania s farárom Jánom
Bosidelerským v roku 1802 Kovačicu. V týchto rokoch prichádzajú Slováci
aj do Padiny a Šandorfu ( dnešný Jánošík ), a odtiaľ do Hajdučice, ktorú
aj priamo osídlili Padinčania v roku 1829. Slováci, ktorí osídlili
Selenču a Pivnicu, boli väčšinou rímskokatolíci, vo zvyšných osadách
prevládali evanjelici. Okrem týchto dvoch konfesií však na Dolnú zem
prišli aj Slováci pravoslavní alebo gréckokatolíci, ktorí sa však hlásia
k rusínskej národnosti.Najviac prišlo evanjelických Slovákov, v rámci
druhej kolonizácie, z hlavných kmeňov Slovákov z Báčky. Tu pracovali ako
strážcovia a správcovia vinohradov, hájnici. Majitelia viníc vlastnili
viacero vinohradov, tam mali aj domy, v ktorých bývali. Robotu mali
dohodnutú na celý rok a robili všetko. Riadili a dozorovali robotu
sezónnych robotníkov, zabezpečovali okopávanie, rezanie a oberačky.
Vyplácaní boli na jeseň, po sezóne. Okrem toho mali právo chovať
ošípané a vysadiť si záhradu, aby si tak zabezpečili základné životné
potreby. Popri tom si pomaly vyklčovali hory, kopce a háje. Postupne si
tam postavili vlastné domy, vysiali a vysadili polia. V Iloku sa zvykne
hovoriť, že Slováci prišli s motykou na chrbte. V Iloku štvrtinu zeme
obrábali Slováci a každý z nich vlastnil aspoň 7192 m2.Najkompaktnejšiu
osadu kopaničiarskej časti Iloku tvorí Radoš, kde vtedy žilo vyše 600
Slovákov. Ďalší Slováci sa usadili v Dolnom meste. Títo najviac robili
ako nádeníci, boli veľmi žiadaní a vyhľadávaní, lebo boli usilovní a
obrábali všetky ilocké kopce a doliny. Medzi prvými osadníkmi boli:
Juraj Zajac, Michal Párnický, Legíndy, Nagy a Káman, ktorí sa na podnet
správcu kniežacích pivníc Kelementa, údajne Slováka - evanjelika
usilovali zorganizovať cirkev a školu. Slováci v Iloku viedli jednu z
najstarších lekárni v Srieme. Je evidovaná v Iloku od roku 1801. V
análoch sriemskej župy sa 25.5.1818 uvádza ako diplomovaný magister Ivan
Hollý. Po rozpade Rakúsko - Uhorska, po skončení prvej svetovej vojny v
roku 1918, sa stal Ilok súčasťou štátu Slovíncov, Chorvátov a Srbov
29.10.1918 ktorý sa neskôr pripojil ku Kráľovstvu Srbska a Čiernej Hory,
z čoho vzniklo Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovíncov 1.12.1918
premenované na Juhoslovanské kráľovstvo. 3.10.1929. Ilok bol počas
existencie Juhoslovanského kráľovstva okresným mestom, pod ktorého
patrilo ďalších 23 obcí. Mesto malo ľudovú a meštiansku školu a tiež
reálne gymnázium. Okresný výbor, súd, žandárov aj financov. Malo aj
stajne pre mestských býkov, kance a kone, ktoré ťahali hasičský koč. V
roku 1935 bolo mesto elektrifikované. V Iloku boli aj chmeľnice. Chmeľ
priniesli ešte pred prvou svetovou vojnou Slováci, ktorí prišli z Báčky.
Prvá zmienka o chmelniciach v ilockom kraji pochádza z roku 1900.
Intenzívnejšie sa chmeľ začal pestovať v roku 1922. Hlavnými
pestovateľmi boli hlavne Slováci, spomedzi nich boli najznámejší Samo
Čáni, Tomašov, Štefan Slávik a Janko Bako.Ústredná pálenica ako
združenie, ktoré malo na starosti využitie ovocia a destiláciu alkoholu,
staralo sa aj o chmeliarov a riešilo ich problém, ako usušiť čo
najväčšie množstvo chmeľu. Nápad postaviť sušiareň mal obchodník Filip
Lang. Pre Ilovčanov to bolo výhodné, lebo už nemuseli chodiť predávať
chmeľ do Petrovca. Tiež v roku 1927 postavil Pavel Filko peknú a veľkú
sušiareň. V Iloku bola aj Slovenská banka a pozdejšie v Čaršii v dome
Lehotských. V meste bolo stále dosť hudcov Slovákov. Sobášilo sav budove
starého Slovenského domu. Blízkosti mesta, v Lovke, bol roku 1858
prístav. Mal prístavný vlečný čln. Každý deň sa plavili lode ( parníky )
do Nového Sadu a Vukovaru, a trikrát týždenne do Budapešti a
Belehradu.Pripojenie parným trajektom bolo zriadené roku 1877 s
Palankou. Na Dunaji boli tri vodné mlyny, v ktorých sa mlelo obilie. V
roku 1872 založili prvú Sriemsku vinársku účastinnú spoločnosť v Iloku.
Cieľom Spoločnosti bolo zdokonaľovanie sriemskych vín podľa najnovšieho
systému a jeho predaja pod názvom Sriemske víno. Toto bolo potvrdené
Kráľovskou súdnou stolicou vo Vukovare roku 1881. Čo však Ilok nemal,
bolo duchovné útočisko pre Slovákov. Pred ich príchodom existoval v
meste katolícky a pravoslávny chrám. Keďže slovenski prisťahovalci boli
luteráni, museli si založiť vlastnú faru a modlitebnicu. Seniorát im v
roku 1864 kúpil starý, trstinou pokrytý dom. Slováci potrebovali aj
ďalšie inštitúcie, takže tento dom slúžil nielen ako modlitebňa, ale aj
škola a učiteľský byt. V roku 1876 vznikla aj Evanjelická škola, ktorá
existovala do roku 1922, keď ju nahradila Štátna slovenská škola. Prvým
učiteľom bol, podľa Adama Vereša , akýsi Boťani.Je aj informácia, že
ešte pred ním v Iloku pôsobil slovenský učiteľ Ján Babylon. Do Iloku
prichádzali zo Slovenska hontianski hrnčiari vymieňať svoj tovar. Pri
návrate domov, hovorili že sú bez učiteľa. Zo Slovenska sa do Iloku
vybral mladý učiteľ a národovec Matej Krajec. Po Krajcovi prišiel istý
Herrstei, ktorý v Iloku aj zomrel. Poňom Ladislav Urban, ktorý v Iloku
pôsobil len krátko, potom prešiel do Kysaču čo je obec pri Novom Sade
dnešná Vojvodina v Srbsku. Posledný cirkevným učiteľom a pomocným kňazom
bol rodák z Revúcej Jozef Maliak ( 17.2.1854 - 31.1.1945, ktorý v Iloku
pôsobil od 15.11.1881 - 1884 sa vrátil na Slovensko. V roku 1885 sa
tam vrátil po druhý raz. Nadviazal živé kontakty s farárskou rodinou
Hurbanovcov zo Starej Pazovy pri Belehrade. Najprv písal farárovi
Vladimírovi Hurbanovi, neskôr mladému
Vladimírovi Konštantínovi Hurbanovi a Ľudmile Hurbanovej.Koľko Slovákov
žilo v Iloku Maliak odhadoval na 1200 až 1500 osôb. V roku 2001 bolo v
Iloku 1044 Slovákov a v roku 2011 len 935. V roku 1903 Maliak v Iloku
založil a viedol súkromnú dievčenskú školu. V septembri 1919 bolo v
meste otvorené reálne gymnázium. V roku 1911 Maliak založil časopis
Domácnosť a škola a od septembra 1919 pôsobil ako honorárny profesor
ilockého gymnázia, na ktorom vyučoval nemčinu a latinčinu. Popri písaní
pôsobil od roku 1923 na gymnáziu v Báčskom Petrovci. V júni 1925 si
študenti založili Združenie stredoškolákov a tiež ilocká pobočka Spolku
československých akademikov, ktorý mal ústredie v Petrovci. Dňa
13.9.1925 sa zlúčili do Pobočky Spolku československých akademikov v
Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov. V roku 1927 pobočku premenovali
na Spolok slovenskej študujúcej mládeže Štúr a v roku 1926 sa
osamostatnili od petrovského Spolku čs. akademikov.1. februára 1929 sa
spolok znovu premenoval, na Štúr, Spolok slovenských akademikov v
Iloku. Po vzniku Matice slovenskej v Juhoslávii 14. a 15.8. 1932 sa
Maliak stal vedúcim jej historického odboru a archivárom. V roku 1938 sa
vrátil na Slovensko a žil v Martine a Prievidzi, kde aj zomrel.
Evanjelická cirkev bola do roku 1903 filiálkou palanskou ( Báčska
Palanka, v Srbsku, na druhom brehu Dunaja ). V septembri toho roku sa
stal prvým misijným farárom Miloslav Križan, ktorý v Iloku pôsobil asi
dva roky. Po ňom prišiel farár Pavel Valtíni. V Iloku pôsobil od roku
1905 do 20.1.1920. Keď Valtíni nakoniec 20.1.1920 z Iloku odišiel, boli
Iločania vyše pol druha roka bez farára. Deti sa neučili náboženstvo,
ani svojej materinskej reči, Slováci - evanjelici boli na posmech, takže
sa mnohí hanbili verejne hovoriť po slovensky.Ilocki Slováci boli a sú
nielen pracovití ľudia, ale aj spoločenskí. Pred vypuknutím prvej
svetovej vojny začali zakladať Slovenské čítacie spolky. V roku 1906
znikol v Laliti a 1907 v Erdeviku. V Iloku bola založená roku 1912
Slovenská čitáreň a roku 1914 Slovenský čítací spolok. Dňa 12.5.1921
povolali za svojho farára Adama Vereša nar. 15.11.1883 v Starej Pazove,
ktorý bol vtedy farárom nemeckej sriemskej cirkvi v Beške. Študoval vo
Viedni spolu so slovenskými národovcami Samuelom Zochom a Milanom
Hodžom. Do služby v Iloku nastúpil 1.9.1921. Pre nedostatok učiteľov
dostala túto prácu jeho manželka Božena, rodená Kopová z Hlbokého v
Nitrianskej stolici. Po roku Verešovho príchodu do Iloku bola 1.9. 1922
otvorená štátna škola v slovenčine s dvoma oddeleniami.Žiaci sa spolu
učili prvej a druhej triedy, a v druhom oddelení žiaci tretej a štvrtej
triedy. Vyučovanie bolo celodenné a deti si z domu brali desiatu. Do
školy chodili pešo a škola bola pre nich aj štyri kilometre vzdialená.
Preto najmä v zime mali žiaci veľa vynechaných hodín. Oblasť netrpela
nedostatkom slovenských učiteľov, bolo ich dosť, najmä v susedných
báčskych cirkvách, ale do Iloku nechcel prísť ani jeden. Príčinou bola
aj bytová otázka. Situáciu vyriešili kúpou domu od Jozefa Vágalu. Na to v
septembri 1926 prišiel do Iloku učiteľ Štefan Šuster, ktorý sa stal
riaditeľom slovenskej školy, cirkevným organistom a zapisovateľom. Jeho
pričinením bolo otvorené aj tretie oddelenie slovenskej školy kde bola
doň vymenovaná dcéra Adama Vereša Oľga v roku 1928.Adam Vereš bol
3.1.1929 v Starej Pazove zvolený za prvého biskupa Slovenskej
evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Juhoslávii. Ilocká cirkev
dostala 9.5.1930 od úradov pozemok na stavbu kostola. Cirkev vyhlásila
zbierku v slovenských osadách. Vyzbierala dostatok peňazí a kúpila
tehlu. Budúce udalosti však stavbu kostola zastavili. V
nasledujúcom roku, 2.11. 1931, biskup Adam Vereš zomrel v Novom Sade a
5.11. 1931 bol pochovaný na evanielickom cintoríne v Iloku. Stavbe
evanielického kostola neprial ani politický vývoj v štáte, najmä
dlhodobé nezhody medzi Srbmi a Chorvátmi čo v roku 1929 využil kráľ
Alexander Karaďordevič ktorý vyhlásil diktatúru. V roku 1934 počas
návštevy vo francúzsku v Marseilles kráľ zahynul po atentáte, ktorý
naňho spáchali v spolupráci príslušníci Vnútornej macedónskej
revolučnej organizácie VMRO a chorvátske Ustašovské hnutie. Dňa
1.9.1939 zaútočili Hitlerove vojská na Poľsko. Bol to začiatok druhej
svetovej vojny. Dňa 6.4.1941 začali nemecká nacistická a talianská
fašistická armáda bez vypovedania vojny bombardovať Juhoslovanské
kráľovstvo. Okupanti si ho rozdelili na okupačné zóny- Dňa 10.4.1941 bol
v Záhrebe vyhlásený Nezávislý chorvátsky štát ( NDH ). Jeho vytvorenie
umožnil talianský duce Benito Mussolini, ktorý umožnil ozbrojovanie a
výcvik ustašovcov v táboroch na území Talianska. Vznikom Nezávislého
chorvátskeho štátu boli prijaté zákony ktoré legalizovali teror proti
Srbom. Dňa 20.4.1941 bola zakázaná cyrilika a 3.5.1941 o prechode od
jedného náboženstva k inému. Bola zrušení srbská pravoslávna cirkev a
uvedená prax nútenej christianizácie tj. prechod z pravoslávneho na
katolícke náboženstvo. V auguste 1941 bol zriadený pre Srbov, Židov,
Rómov a nevhodných Chorvátov, komunistov a antifašistov koncentračný
tábor Jasenovac. Nemci ho pomenovali " Osvienčim Balkánu". Jeho súčasťou
bol tábor pre deti v Sisaku a ženský tábor Stará Gradiška. Zákonné
opatrenia proti Židom z 19.4. 1941 a 9.10.1941 boli rovnaké ako ich
prijal Slovenský štát. Ilok bol významnou baštou protifašistického
odporu, kde viacerí Slováci boli aktívnymi členmi odboja. Medzi nich
patril Marko Peričin Skalnatý, Pavol Krnáč, Pavol Dubovský, Jozef
Stupavský Janko Palko, Štefan Eliáš, Mara Palková a niekoľko ďalších. V
bosnianskom meste Jajce 29.11.1943 na Druhom zasadnutí protifašistickej
rady AVNO partizáni definovali nový štát ako federáciu šiestich
republik a na ďalšom zasadnutí v Belehrade bolo potvrdené, že štát sa
bude volať Federatívna ľudová republika Juhoslávia. Boli dohodnuté aj
nové hranice. Vukovar a Borovo mali zostať Chorvátsku, ale Ilok a Šíd
malo získať Srbsko. Dňa 12.10.1944 bola založená prvá komunistická
organizácia pre kopanice Radoš pri Iloku. K založeniu komunistickej
organizácie v samotnom Iloku došlo v decembri 1944 po oslobodení mesta.
Dňa 4.12.1944 po ťažkých bojoch vošla do Iloku sovietska Červená armáda a
juhoslovanskí partizáni.V septembri 1945 žiadala časť ilockých
Chorvátov, aby ilocký chotár zostal súčasťou Chorvátskej ľudovej
republiky, ale obyvatelia jeho východnej časti sa chceli pripojiť k
Vojvodine. V roku 1946 bolo vypísané referendum a na základe jeho
výsledkov bol chotár zrušený. Mesto Ilok s obcami Šarengrad, Mochovo a
Babská sa stalo súčasťou vukovarského chotára v Chorvátsku, kým
východné obce Neštín, Vizič, Banoštor boli pripojené k Vojvodine.
Chorvátska ľudová republika prišla o východný Sriem v prospech srbskej
Vojvodiny a z Iloku sa stalo najvýchodnejšie mesto ĽR Chorvátsko. Koncom
roka 1961 odhalili ilocki Slováci osemnástim padlým bojovníkom a
siedmym obetiam fašizmu pamätnú tabuľu, ktorá je umiestnená v
priestoroch súčasného Slovenského domu. V dobe Nezávislého chorvátskeho
štátu Židia z Iloka v júli 1942 boli prevezení do internačného tábora vo
Vinkovci, a v auguste 1942 boli deportovaní do koncentráčneho tábora v
Jasenovaci. ( KT v Jasenovaci bol Osvienčimom Balkánu ) poz. J.K.
Stavba Slovenského národného domu.
Predseda
Slovenského kultúrno - osvetového spolku Ľudovíta Štúra Jozef Stupavský
zahájil výstavbu 1. mája 1952 v Solgovom dvore. Za výstavbu
Slovenského národného domu sa medzi inými najviac zaslúžili Jozef
Stupavský, Martin Dubovský, Katarína Čániová, Juraj Kukučka, Juraj
Kopčok, Andrej Cibuľa, Samuel Velko, Božena Verešová. Vladimír Kopčok,
Duka Martinovič, Anka Hrubíková, Ján Jakuš, Andrej Čelovský, Peter
Lamoš, Zuzana Šomodiová, Ján Dovičin, Štefan Eliáš, Ivan Kosovič, Samuel
Pucovský. Výstavbu Slovenského národného domu Ľudovíta Štúra podporili
medzi inými aj Slováci z Báčskeho Petrovca. Slávnostné otvorenie domu sa
uskutočnilo 27.12.1952. Predseda Jozef Stupavský sa verejne poďakoval
aj doživotnému juhoslovanskému maršalovi a prezidentovi Josipovi Brozovi
Titovi a v telegrame ktorý mu bol poslaný bolo uvedené, že Slovenský
národný dom bol postavený na počesť 6 - teho kongresu Zväzu komunistov
Juhoslávie. Sála SND bola vyzdobená bustou J.B.Tita.
Občianska vojna v Chorvátsku a jej dopady na Slovákov v Iloku.
Rok
1990 priniesol začiatok nového obdobia, politického systému a
usporiadania. Vytvárajú sa nové politické strany: Medzi nimi aj
Chorvátske demokratické spoločenstvo HDZ ktoré v dňoch 22.4.1990 a
6.5.1990 v parlamentných voľbách vyhralo. Chorvátsky parlament
22.12.1990 ratifikoval novú ústavu, s ktorou hlavne chorvátski Srbi
neboli spokojní, lebo sa z konštitutívneho národa stala národnostný
menšina. Dňa 19.5.1991 prebehlo referendum o vyhlásení nezávislosti
Chorvátska. V okresnom meste Vukovar, ku ktorému patril Ilok sa prvé
ozbrojené potýčky začali v máji a od 25.8. 1991 to už boli intenzívne
delostrelecké útoky a bombardovanie zo vzduchu. Dňa 7.5.1991 obsadila
JĽA most 25. máj a zabezpečila na ňom nepretržitý dozor vojakmi. Na
druhý deň 8.5.1991 JĽA tankami zaútočila na ilockú policajnú hliadku.
Boli mŕtvi a ranení. Etnické napätie v meste narastalo. Ľudia sa začali
deliť na Srbov a Chorvátov. Dňa 7. 7. 1991 ilocký gardista Zoltán
Hadrava proti pancierovým raketometom zneškodnil prvý srbský tank v
chorvátskej vojne. Dňa 9.7.1991 zaútočilo juhoslovanské lietadlo a
zasiahlo troch chorvátskych gardistov. Dňa 27.7.1991 JĽA zaútočila na
Ilok ťažkými zbraňami, bojovými loďami a tankami. Štyri lietadlá JĽA
zaútočili na kasáreň gardistov v Opatovci a na Principovci. Územie viníc
a nemocnice obsadili 30. 7.1991 silné obrnené jednotky JĽA a 2. 8.1991
aj poľnohospodárske družstvo Principovac čím sa jednotky JĽA sa tak
dostali na 2 km od mesta. Od 19.8.1991 bol Ilok úplne odrezaný od zvyšku
Chorvátska. Dňa 12.10.1991 multietnický výbor ilockej mestskej rady, po
niekoľkodňových rokovaniach s predstaviteľmi novosadského a
belehradského korpusu JĽA v Báčskej Palanke a Šíde, rozhodol , že s k
ultimátu majú vyjadriť obyvatelia mesta v referende, ktoré sa
uskutočnilo 13.10.1991. 71 % zúčastnených Iločanov sa vyjadrilo proti
odovzdaniu zbraní a 73 % bolo radšej za odchod do vyhnanstva, než aby
mali zostať žiť pod srbským jarmom. Prevládal názor, že by sa ozbrojený
odpor rovnal samovražde, vzhľadom na to, že mesto bolo totálne
obkľúčené, bolo v ňom množstvo vyhnancov, obrancov bolo málo a boli zle
vyzbrojení. No, súhlasiť s ultimátom a odovzdať zbrane by znamenalo
vydať obyvateľov do rúk katom. Iločania preto požiadali , aby mohli pod
dozorom európskych pozorovateľov a Červeného kríža odísť do vyhnanstva.
Dňa 14.10.1991 v Šíde za prítomností predstaviteľov európskej misie Hugh
Cunninghama a Petera Kyipra bola vypracovaná ultimatívna Dohoda o
podmienkach vyhnanstva obyvateľov Iloku a okolitých obcí. Text dohody
podpísali genmjr. JĽA Dragoljub Arandelovič, primátor Iloku Ivan Mršič,
veliteľ policajnej stanice Mate Brletič, predseda rokovacieho
tímu Stipan Kraljevič a predstavitelia Misie Európskeho spoločenstva. Po
referende bude všetkým obyvateľom Iloku, Babskej a Šarengradu umožnené,
aby sa, ak si to želajú, vysťahovali spolu s príslušníkmi svojich
rodín. Povinnosťou všetkých obyvateľov je, aby pred vysťahovaním
odovzdali zbrane. O bezpečnosť konvoja s vyhnancami bude sa starať JĽA a
polícia z Iloku. Dňa 17.10.1991 dostali Iločania ultimátum zo strany
JĽA , že majú zložiť zbrane a opustiť mesto., inak bude Ilok zrovnaný zo
zemou. De facto tak Srbi vyhnali väčšinu chorvátskeho obyvateľstva ,
ako aj časť príslušníkov národnostných menšín. Ľudia vytvorili kolónu
áut , traktorov s prívesmi, nákladných áut, motoriek a chladiarenských
furgónov - kto čo mal, na tom išiel. V kolóne bolo asi 8 tisíc
vysťahovalcov. Po odchode konvoja do Iloku vstúpila srbská armáda. V
Iloku zostali Srbi, väčšina Slovákov a časť Chorvátov, poväčšine
starších ľudí. Matica slovenská hľadala pomoc pre ilockých Slovákov.
Komunikovala s čs. veľvyslanectvom v Belehrade. Veľvyslanec František
Lipka trval na návšteve Iloku. Návštevu mali sprostredkovať Ján Dorča a
Michal Spevák z Matice srbskej z B. Petrovca. Delegácia prišla 11.1.1992
odovzdať humanitárnu pomoc. Bol v nej poradca prezidenta ČSFR Václava
Havla Alexander Vondra, zástupca MZV Jozef Dravecký,
predseda slovenského Červeného kríža Bohdan Telgarský, veľvyslanec
Československa v Belehrade František Lipka a konzul Eugen Šuhajda a za
Maticu z B.Petrovca Michal Spevák, Pavel Ďurčiansky, Miroslav Demák, Ján
Haník, Ján Dorča,a Ján Haník ml. Bezpečnostná rada OSN schválila
rezolúciu č.721 zo dňa 27.11.1991 (21.1.1992 ) misiu UNPROFOR.
Juhoslovanská armáda 6. 2.1992 odovzdala Ilok orgánom samozvanej a nikým
okrem Belehradu neuznanej Republiky Srbská Krajina. Na okupovanom území
Chorvátska vyhlásili povstaleckí Srbi 19.12.1991 Republiku Srbská
krajina so sídlom v meste Knín. Pod ochranou tmy vyhladzovali
starousadlíkov z ich domov. Agresívni prisťahovalci sa 20.3.1992 v
ilockom Hasičskom dome dohodli, že Slovákov z mesta vysťahujú lebo
potrebovali 150 prázdnych domov. Vyľakaní ilocki Slováci sa 27.3.1992
zhromaždili na nádvorí Slovenského národného domu. Prišiel konzul Eugen
Šuhajda s dvomi pozorovateľmi Európskej únie a srbským tlmočníkom.
Slováci sa sťažovali, že ich Srbi chcú vysťahovať. Srbský tlmočník
nehovoril pravdu. Preto začal tlmočiť Vlatko Miksad, ktorý pozorovateľom
preložil o čo ide. Srbi zostali ako obareni. Slováci uprosili
pozorovateľov EÚ, aby v Iloku zostali tak dlho, dokým v meste nebudú
rozmiestnené mierové jednotky OSN UNPROFOR, ktoré boli vyslané na
vojnové územia v Chorvátsku.Vláda ČSFR uznesením č. 27 zo dňa 16.1.1992
rozhodla o začatí prípravy na vyslanie jednotky do tejto mierovej
operácie. Vo Výcvikovom stredisku mierových síl OSN v Českom Krumlove sa
formoval peší prápor v počte 500 osôb. Do jednotky boli zaradení len
dobrovoľníci. Prvým veliteľom čs. práporu bol pplk. Ing. Karel Blahna.
( 2 ) Dňa 7.3.1992 vstúpil mandát OSN pre ČSFR v platnosť a 11.3.1992
vydalo FZ ČSFR súhlas k vyslaniu jednotky ČSA v počte 500 osôb. Dňa
13.3.1992 odletelo 15 dôstojníkov ČSA do bývalej Juhoslávie. Hlavné sily
čs. práporu boli rozvinuté do 18.4.1992 v počte 502 vojakov a
vojenských policajtov.( 2) Od začiatku misie jednotka pôsobila na území
Chorvátska v oblasti tzv. Republika Srbská Krajina. Podľa vojenského
rozdelenia to bolo v sektore Juh spolu s francúzskym a keňským práporom
MS OSN. K najdôležitejším úlohám čs. práporu bolo vybudovanie 10
kontrolných prepúšťacích stanovíšť, organizovanie mobilných pozorovacích
tímov, dohľad nad uložením stiahnutých zbraní z frontovej línie v
skladoch, ochrana chorvátskej obce Podlapač, patrolovacia a humanitárna
pomoc, ochrana a materiálne zabezpečenie dočasného tábora pre
presídlencov u osady Dolný Lapač, zabezpečenie doprovodu konvojom s
humanitárnou pomocou, alebo konvojov s vysťahovalcami z Republiky Srbská
Krajina do Chorvátska. Do Iloku prišli Modré prilby v júni 1992. Do
Slovenského národného domu prišiel ich privítať aj veľvyslanec František
Lipka. Pri vyhrotení vojenského stavu v južnom sektore začiatkom roku
1993 si prápor plnil úlohy mandátu uznesenia RB OSN v plnom rozsahu. Po
rozdelení ČSFR 31.12.1992 pôsobil na území bývalej Juhoslávie čs. peší
prápor ešte 3 mesiace do polovice apríla 1993.Na plnení záväzkov v
kontingente UNPROFOR sa podieľala SR a ČR v pomere 1:2. Jednotku
predstavoval peší prápor v počte 481 osôb, zních bolo 115 osôb z ASR.
Dňa 12.2.1993 sa zástupca hlavného vojenského poradcu GT OSN obrátil na
našu stálu misiu pri OSN, aby SR prevzala pôvodnú úlohu Kanady a navrhla
SR vyslať do bývalej Juhoslávie jeden ženijný prápor, v skutočnosti
išlo o ženijno - mostný prápor. Vláda SR uvedenú požiadavku prerokovala a
v marci 1993 vydala súhlas na vytvorenie ženijného práporu MS OSN.
Národná rada SR 18.3.1993 vyslovila súhlas s vyslaním samostatného
práporu MS do bývalej Juhoslávie. Na základe tohto rozhodnutia bola
vytvorená organizačná štruktúra ženijného práporu SR s označením
SLOVENGBAT. Veliteľom slovenského žpr ASR v mierovej misií OSN UNPROFOR
bol od marca ( mája )1993 do decembra 1994 plk. Ing. Ľubomír Kolenčík. Zástupcom veliteľa žpr MS OSN bol plk. Ing. Kamil Šipula a náčelník štábu bol mjr. Ing. Ladislav Volkovič. Z pôvodného čs. pešieho práporu, v ktorom bolo 115 príslušníkov ASR, prišlo do SLOVENGBAT-u len 61 príslušníkov ASR. Doplňky osôb v počte 242 osôb prichádzali priebežne podľa potrieb žpr. Príslušníci
žpr MS OSN mali problémy s dorozumievaním s anglicky a
francúzsky hovoriacimi príslušníkmi. Tento handicap bol vyriešený
prostredníctvom 17 tlmočníkov zaradených v žpr. Plk. Ing. Daniel Kostra bol
v žpr NŠ od novembra 1993 do novembra 1994. Prvá časť kontingentu 79
príslušníkov stavebno - ubytovacia skupina SLOVENGBAT-u zahájila
výstavbu priestoru veliteľstva v meste Daruvar asi 30 km jz základňu žpr
v obci Lipik. Dňa 29.4.1993 prišiel do Daruvaru 1. transport žpr zo
Seredi. Od 16. do 27. 5.1993 bolo zo Slovenska presunutých 9 vlakových
súprav s 270 vagónmi. Pôsobenie žpr sa začalo 1.6.1993 spoločným
nástupom pri otvorení misie UNPROFOR. Operačnú pohotovosť dosiahol žpr
20.6.1993. Ku konci roka 1993 sa prápor doplnil o 101 príslušníkov a následne o ďalších 51 osôb. V
tomto období to nebola žiadna výhra, byť Slovákom v Iloku. Rok 1993 bol
poznačený dvomi vážnymi konfliktmi, ktoré sa odohrali v Slovenskom
dome. Dňa 30.6.1993 Chorvátsko oslavovalo výročie svojej štátnosti.
Príslušníci Srbskej radikálnej strany po príchode k domu začali
streľbu. Zasiahli fasádu a okná na budove. Dňa 25.12.1993 bola v dome
generálka kultúrno - umeleckého programu, ktorým chceli Slováci
predviesť v tradičné výročie otvorenia Domu 27.12.1993. Skupina 12 -
tich ozbrojených civilov ktorým velil Srďan Vračarič, vnímala prítomnosť
Slovákov ako oslavu katolíckych Vianoc. Dávkou zo samopalu
roztrieľali fasádu na budove SND Prestrelili aj obraz Ľudovíta Štúra. Na
prítomných hodili ručný granát, ktorý našťastie nikoho nezranil.
Slováci sa zachránili krkolomným skokom z okna von. Život v tomto
období bol udržiavaný na humanitárnej pomoci. Srbské okupačné úrady
nedovolili , aby sa pomoc distribuovala priamo Slovákom. Trvali na tom
aby sa prideľovala prostredníctvom Červeného kríža. Zo strany Srbov to
bol podvod. Červený kríž totiž túto pomoc rozdelil Srbom a Slováci z
toho dostali veľmi málo alebo nič. Následne Slováci zmenili taktiku a
humanitárna pomoc sa už rozdávala proti podpisu konkrétneho ilockého
Slováka na evanjelickej fare v Báčskej Palanke. Počas vojny nebolo v
Iloku čo jesť ani čím kúriť. Srbskí prisťahovalci zo Slavónie
ničili vinohrady a kúrili drevenými stľpmi , ktoré z ních vyberali.
Elektrina išla 1 hod a 4 hodiny nie. Deti zo škôl nemohli robiť domáce
úlohy lebo nebolo čím svietiť a bola im zima. V školách sa nekúrilo.
Vyučovacie hodiny v Iloku boli len 20 min. Za odber elektriny ľudia
neplatili, lebo nemali peniaze. V roku 1994 sa situácia ako - tak
znormalizovala. Z Iloka odišlo 185 Slovákov a zostalo ich tam 909. Z
toho 200 zamestnaných, 183 nezamestnaných 130 žien v domácnosti, 114
dôchodcov, 79 detí vo veku do 7 rokov, 73 žiakov základnej školy, 65
roľníkov, 35 študentov stredných a vysokých škôl, 27 sociálnych prípadov
a 3 podnikatelia. V októbri 1994 prišli na návštevu Iloku
predstavitelia Matice slovenskej z Martina Marcel Mihálik, Milan Repka a
Alexander Števík. Priniesli knihy a 300 dolárov. Vo februári 1994 sa
SLOVENGBAT rozšíril o 151 osôb, čím dosiahol počet 606 osôb. Dňa 7.5.1994 najvyšší veliteľ MS OSN v bývalej Juhoslávii UNPROFOR francúzsky generál Bertrand de Lapresle za účasti MO SR PhDr. Pavla Kanisa a veliteľa ASR genpor. Ing. Júliusa Humaja na
základni v Lipiku vyznamenali príslušníkov žpr SLOVENGBAT- u misie
UNPROFOR medailami za aktívnu účasť v mierovej misii. Neďaleko
hercegovinského Mostaru uviedli 10.6.1994 do prevádzky pontónový most
cez rieku Neretva, ktorý bol dielom britských, španielskych a
slovenských ženistov. Veliteľ JZ sektoru anglický genpor. Sir Andrew Ridgway vysoko
ocenil profesionalitu našich vojakov a poďakoval sa im za kvalitnú
prácu. Rotácie príslušníkov žpr boli 16.6.1994, 29.6.1994, 4.12.1994,
5.12.1994. Dňa 28.2.1995 pri plnení úloh na území Republiky Srbskej
Krajiny v obci Lička Jasjenica skupina zamaskovaných ozbrojených mužov
prepadla automobil UAZ - 469 s trojčlennou posádkou žpr SLOVENGBAT -u
UNPROFOR a ukoristili im osobné zbrane, doklady a peniaze. MO SR Ján Sitek v sprievode NŠ Pozemného vojska GŠ ASR genmjr. Ing. Emila Vestenického odovzdal
22.4.1995 v Daruvare 332 príslušníkom slovenského žpr UNPROFOR medaily
Za službu v mierových misiách a 23.4.1995 na základni v Lipiku podobne
vyznamenal ďalších 161 slovenských ženistov. V tento deň zástupca
hlavného veliteľa MS OSN v bývalej Juhoslávii genmjr. R.R.Crabbe
odovzdal 196 príslušníkom slovenského žpr SLOVENGBAT-u medaile Za službu
v mierových misiách. Dňa 1.5.1995 odštartovali chorvátske sily rýchly a
masívny útok na západnú Slavóniu, ktorá bola pod srbskou správou.
Operácia dostala názov Bljesak - BLESK a do troch dní
chorvátska armáda oslobodila podstatnú časť Srbmi zabratého územia. Dve
strany v tomto konflikte vtedy od seba delil slovenský ženijný prápor
SLOVENGBAT mierovej misie UNPROFOR. Len tri dni pred tým totiž bola
ukončená rotácia vojakov mierových síl, takže veliteľ žpr mal k
dispozícií 180 nováčikov, ktorí boli na svojej prvej misii. " Tak sa
hneď dostali do vojnovej mely, no niektorí to psychicky nezvládali.
Neviem, či si niekto vie predstaviť, čo je dva dni ležať v kruhovej
obrane a brániť tábor. No a toto vlastne ti chlapci, prišli z republiky a
hneď na ostro zažil, povedal plk.Daniel Kostra. Aj pre veliteľa žpr to
bol krst ohňom: " Vtedy som prvý raz v živote zažil ako veliteľ na
vlastnej koži skutočnú vojnu. 1. mája 1995 ráno o 4 hod. prišiel kurier z
veliteľstva sektoru , že sa mám okamžite dostaviť k veliteľovi. No asi o
3/4 na 5 mi veliteľ sektora oznámi, že sa o 5 hod. začína chorvátska
ofenzíva a začínajú vytláčať Srbov zo sektoru Západ. Bolo to hrozné
oznámenie, pretože cez nás prechádzala frontová línia. Ja som dostal za
úlohu zabrániť vstupu či už srbskej alebo chorvátskej armáde do tábora,
nedovoliť im zmocniť sa pohonných hmôt, zbraní, munície, techniky, ale
tú najvážnejšiu úlohu, ktorú nám kladol veliteľ sektora na srdce bolo,
že sa nesmie stať žiadnemu z našich vojakov nič". ( 1 ) U žpr počas
tejto operácie nedošlo k žiadnej mimoriadnej udalosti. Chorvátska armáda
spolu s bosniansko - moslimskou uskutočnili od 4. do 7. augusta 1995
ďalší útok pod názvom Víchor ( BÚRKA ) .Počas nej padlo aj hlavné mesto tzv. Republiky srbská krajina Knin. Veliteľom žpr od decembra 1994 do augusta 1995 bol pplk. Ing. Daniel Kostra. Dňa
12.11.1995 v Erdute podpísaná dohoda za účasti mierových vyjednávačov,
predstaviteľov Srbov a Chorvátov dohodu, ktorej cieľom bolo reintegrovať
región do Chorvátska.( 3). Dňa 4.12.1995 sa uskutočnila posledné piaté
striedanie v žpr SLOVENGBAT-u v UNPROFOR pretože mandát mierových síl
OSN bol predĺžený len do 31.1.1996. Príslušníci z poslednej rotácie
odišli k svojim jednotkám rozmiestnených na 13 rôznych miestach v
Chorvátsku a Bosne a Hercegovine. V tomto čase bol hlavným veliteľom
misie UNPROFOR švédsky generál Lars -Eric Wahlgreen. Záver roka
1995 zastihol príslušníkov slovenského žpr SLOVENGBAT-u v plnom
pracovnom nasadení, hlavne jednotiek rozmiestnených v Bosne a
Hercegovine pri zabezpečení príchodu mierových síl vojsk NATO - IFOR v rámci operácie Spoločné úsilie kde im za vykonanú prácu poďakoval hlavný
veliteľ ženijných vojsk IFOR anglický genmjr. John David Moore - Bick.
Misie UNPROFOR sa zúčastnilo 38 599 vojakov a 684 vojenských
pozorovateľov OSN. V mierovej misií UNPROFOR sa okrem iných
zúčastnili: pplk. Ján Valko, pplk. Miloš Naď, pplk. Juraj Dorko, pplk.
Vladimír Žbodák, pplk. MUDr. Peter Gdovín, mjr. MUDr. Ján Dobrovolský,
mjr. Jozef Jasný, mjr. Peter Leskovský, mjr. Ivan Bača, mjr. Igor
Šajtlava, mjr. Vladimír Jankola, mjr. Ľubomír Mičátek, mjr. Radek
Jelínek, kpt. Alexander Daloš, kpt. Marián Lachyta, npor. Marián Litvín,
por. Ján Sekelský, por. Ladislav Kostovčík. Misia mala aj obete na
životoch. Zahynulo 167 osôb, medzi nimi dňa 22.4.1993 rtm. Igor Rigo a 27.10.1994 tragicky zahynul v Gračasi - Stikada rtm. Vladimír Grman. Česť ich pamiatke.
Slovenskí ženisti pôsobiaci v misii UNPROFOR začali od 8.3.1996 plniť novú úlohu, ktorú dostali od administrátora misie OSN UNTAES gen. Jacques Paul Kleina a W.G.Walkera do
ktorej bol náš žpr SLOVENGBAT podľa rozhodnutia BR OSN rezolúciou č.
1037 z 13.12.1995 a 15.1.1996 začlenený , a to postupným presunom do
východného Slavónska. Keď chorvátska armáda v roku 1996 otočila
vojnu vo svoj prospech, do Iloku prichádza druhá vlna srbských
utečencov. V meste žilo 9.138 Srbov, 1.130 Slovákov, 325 Chorvátov a 92
príslušníkov iných národov. Hlavnou úlohou kontingentu síl UNTAES bolo
reintegrovať východné Slavónsko, Baranju a západný Sriem do
Chorvátska.Misia dohliadala nad odzbrojovaním, monitorovala dobrovoľný
návrat uprchlíkov, pripravila a potvrdila voľby v apríli 1997. Misie sa zúčastnilo 36 krajín vrátane Slovenska s účasťou žpr SLOVENGBAT. Na
velení vojenským silám misie UNTAES sa v rokoch 1996 - 1998 vystriedali
genmjr. Jozef Schoups, zástupca od septembra 1996 Rus genmjr. Roman
Jepifanov, veliteľ genmjr. William Hanset z Belgicka, NŠ plk. Jean Marie
Jockin. Od apríla 1996 do mája 1997 bol zástupcom NŠ - šéf G-5
vojenskej zložky misie UNTAES pre civilno-vojenskú spoluprácu CIMIC plk.
Jozef Ulian. Jeho zástupca bol pplk. Leo Liberloo a tiež mjr. Viktor Majdanjuk. Dňa 30.apríla 1997 odovzdal plk. Jozef Ulian funkciu plk. Danielu Bavolárovi. Vojenskú
zložku tvorili veliteľstvo, kde pôsobil aj plk. Jozef Ulian s
dôstojníkmi z Belgicka, Jordánska a Ruska, štáb, vojenskí pozorovatelia a
jednotky. Bojové jednotky: belgický prápor ( BELBAT), pakistanský
prápor ( PAKBAT), ruský prápor ( RUSBAT) a jordánsky prápor ( JORBAT)
boli mechanizované práporne skupiny s ťažkou technikou. Ženijný prápor
MS OSN ( SLOVENGBAT ), ktorý bol začiatkom mája 1996 redislokovaný z
Daruvaru, bol jednotkou bojového zabezpečenia s operačným priestorom
totožným s hranicami Regiónu. Česká poľná nemocnica a indonézske
obväzisko boli jednotky zabezpečenia. veliteľa tvorili ukrajinská
tanková rota a dve letky bojových vrtuľníkov Mi-24. Obranu a ochranu
veliteľstva zabezpečovala rota belgických výsadkárov - Para Commandos.
Poľská protiteroristická jednotka plnila špeciálne úlohy. Veliteľ
vojenskej zložky UNTAES bol spojený informačným kanálom so Situačným
centrom OSN v New Yorku a s Operačným strediskom NATO v Bruseli. Dňa
20.mája 1966 dosiahla vojenská zložka UNTAES operačnú pohotovosť. Stav
síl OSN v Regióne : 5 350 príslušníkov, z toho 4 850 vojakov modrých
prilieb, 100 vojenských pozorovateľov, a 40 civilných policajtov. Štáb
vojenskej zložky UNTAES na báze belgickej mechanizovanej brigády mal
štruktúru veliteľstva divízie pozemného vojska,. Obsahoval prvky
spoločného mnohonárodného veliteľstva pre riadenie pozemno- vzdušnej
operácie. Pre zabezpečenie leteckej podpory bolo vyčlenené úsilie
letectva Južného krídla NATO - AIRSOUTH v Neapole. Pre aktívnu obranu
bolo plánované zasadenie mnohonárodnej divízie Sever IFOR - MND-N v
Tuzle. Po ukončení mandátu IFOR prevzala túto úlohu 1. mechanizovaná
divízia SFOR NATO, Sarajevo. ( 3). Príslušníci žpr museli zlikvidovať
tábory v Bosne a Hercegovine v Lipiku a Daruvare - Polome a vybudovať
nové tábory vo Vukovare - Borovo, Marinovci a Brod Pustara. Príslušníci
žpr plnili aj úlohy v oblasti odmínovania, rekonštruovali cesty,
stavali nové tábory, a plnili úlohy humanitárneho charakteru. V dňoch
24. a 25.5.1996 navštívila niektoré slovenské obce v Juhoslávii
delegácia MZV SR. Boli v nej Milan Činčura, a Karol Dendis. Hovorili o
tom, že Iločania potrebujú, aby do mesta prišli medzinárodné jednotky a
tiež, že je nutná rekonštrukcia strechy Slovenského domu. Profesor Emil
Horák v rokoch 1994 - 1998 pôsobil ako lektor slovenského jazyka na FF
Univerzity v Záhrebe. Profesor Emil Horák rozhodol, že ženistom
sprostredkuje stretnutie s Iločanmi. Dňa 16.6.1996 do Iloku priviedol
príslušníkov slovenského práporu a poprosil ich, či by nám nepomohli s
rekonštrukciou Slovenského domu. Vtedy navštívil ilockých rodákov NZS
žpr major MUDr. Ján Dobrovolský a hovorca práporu kapitán Dr. Anton
Fillo. Vďaka Antonovi Fillovi zoznámili sme sa s ďalšími ľuďmi, ktorí
dopomohli k rekonštrukcii Slovenského národného domu. Vždy, keď prišiel,
niesol plnú náruč novín zo Slovenska, ktoré príslušníci práporu
prečítali, nás informovali o to, čo sa deje a pomáhali nám prekonať
informačnú temnotu. Toto napísala ilocká Matica slovenská v ďakovnom
liste. MUDr. Ján Dobrovolský, lekárskymi radami a liekmi, ktoré mu boli
dostupné, pomáhal utíšiť, alebo vyliečiť choroby, nahromadené počas
rokov opustenia. Liekmi liečil telo, vľúdnym slovom dušu. Nám bolo
potrebné oboje, čo bolo tiež v liste ilockej Slovenskej matice. V tom
období bola na Slovensku veterná smršť, ktorá spôsobila kalamitu v okolí
Osrblia. Vtedy mi napadlo, či by sa nedalo dodať drevo z tejto kalamity
" spomína MUDr. Ján Dobrovolský " ( 1 ). Mjr. MUDr. Ján Dobrovolský a
kpt. Anton Fillo sa nadchli snom ilockých Slovákov a prisľúbili
pomoc.Veľmi dobre vedeli, že k tomu potrebujú súhlas veliteľa práporu, v
tej dobe plk. Rostislava Šmehlíka. " Šmehlík mal kladný vzťah k
domácemu obyvateľstvu, bolo o ňom známe, že za pôsobenia v Daruvare
prostriedkami práporu pomáhal pri rekonštrukcii tamojších kúpeľov. S
počiatku ale vôbec nebránil vojakom, aby v dobe osobného voľna v Iloku
pomáhali. Medzi príslušníkmi práporu bol dostatok ochotných a skúsených
odborníkov, " vysvetlil Dobrovolský (1). Rekonštrukcia Slovenského domu
však bola úloha, ktorú si prápor dobrovoľne vyžiadal. V tejto rozbúrenej
dobe sa Slováci z Iloku rozhodli obnoviť dom spolku Ľudovíta Štúra. "
Odvaha im nechýbala, ale realizácia tejto veľkej rekonštrukcie si
vyžadovala veľa finančných prostriedkov , odborných síl a logistickú
podporu," spomína plk. Štefan Jangl ( 1 ). Pomoc veľvyslanca SR
Dr.Matúša Kučeru,DrSc. bola nutná aj preto, že rekonštrukciu Slovenského
národného domu bolo objednané drevo zo Slovenska, ktoré malo prísť
vlakom do Vínkoviec, teda do mesta pod správou chorvátskej vlády, a
následne sa cez demarkačnú líniu previezť do Iloku, ktorý bol pod
medzinárodnou správou UNTAES. Veľvyslanec vyjadril veľké pochopenie a
hneď požiadal o pomoc medzinárodného správcu gen. Kleina. J.P. Klein
veľmi rýchlo reagoval na list veľvyslanca Kučeru. Vydal pokyny aby sa
drevo zo Slovenska vyložilo a previezlo na územie UNTAES. Kučerovi
napísal, že rekonštrukciu Slovenského domu podporuje. Dňa 16.11.1996
prišiel do Vínkoviec vlak s drevom, ktoré darovali Lesy Banská Bystrica.
Za pomoci pojazdných autožeriavov AD - 20 vojaci preložili drevo zo
Slovenska na tatrovky a previezli ich a vyložili v tábore Marinovci. Tam
ženijno - strojná čata npor. Miroslava Čičmana pomocou armádnej rámovej
píly DTJA-60 pozdĺžne narezali guľatinu a spracovali ju podľa dodanej
projektovej dokumentácie. Hlavné rekonštrukčné práce prebiehali od 3.
februára do 20. augusta 1997. Dňa 3.februára 1997 sa presunulo do Iloku
družstvo stavebnej čaty ktorej velil veliteľ 4. stavebného družstva
podpráporčík Karol Ugorčák. Na rekonštrukcii rekonštrukcii Slovenského
domu sa podieľali zo SLOVENGBAT-u por. Ján Petluš, vedúci rekonštrukcie,
murári : Ján Vasiľ, Július Chodelka, Peter Nedveď, Marián Ostrihoň, Ján
Lupták, Miroslav Holeš, František Harčarik, Jozef Krumlovský, tesár
Michal Pristáš, elektrikári Mário Čuvala, Ing. Vladimír Bučan, stolár
Dušan Bakalár, zvárači, montéri, kúrenari Zoltán Czengeri, Ivan
Krajčovič, Miroslav Andrášik, Ján Sakún, Stanislav Macák, Ľubomír Bodka,
Anton Laščák, Boris Tomík, Dušan Sliva, Dušan Richtárek, Peter Lorenc,
Ján Kramár, Daniel Kalinaj, Vladimír Krmpál, Karol Miček, Ľubo Števík,
vodiči Ľubomír Hronec, Štefan Vavriňák, Pavol Tomko, Miroslav Litvík,
Štefan Antalič, Ján Kuka, dispečer Peter Brestl, žeriavníci Bohumír
Mravec, Ondrej Ďuriš, Dušan Gvod, zdravotníci Vladimír Mozola, Peter
Chudý, Milan Leginus, Ivan Sepejši, spojári Ivana Hanuliaková, Ján
Kožlej, Anton Koreň, natierači Karol Míček, Slavo Kuzma, Miroslav
Paučo.Rekonštrukcia aj tak musela prebiehať v súlade s mandátom a so
súhlasom hlavného velenia UNTAES. Priebeh práce pozorne sledovali aj
slovenské média a výsledok vyhodnocovala vláda Slovenskej republiky na
svojej 169. schôdzi. Dňa 31.8.1996 sa uskutočnil v tábore vo Vukovar -
Borovo slávnostný nástup príslušníkov žpr po skončení ročného pôsobenia
180 slovenských vojakov v mierových misiách UNPF HQ, a UNTAES. Hlavný
administrátor prechodnej správy OSN pre Východné Slavónsko UNTAES
Jacques Paul Klein odovzdal pamätné medaily OSN. Odchádzajúcim ženistom
poďakoval aj veľvyslanec SR v Chorvátsku Matúš Kučera a veliteľ
mnohonárodných síl UNTAES genmjr. Joseph Schoups. Dňa 21.1.1997 MO SR
Ján Sitek na pozvanie administrátora OSN pre východné Slavónsko,
Baranju a západný Sriem gen. Jacquesa Paula Kleina, navštívil náš žpr
pôsobiaci v misii UNTAES. Dňa 20.augusta 1997 boli hlavné práce na
objekte ukončené a na priečelí budovy hrdo vynikal čerstvo namaľovaný
nápis " SLOVENSKÝ NˇARODNÝ DOM ". Stavba bola slávnostne odovzdaná do
užívania 24.8.1997 za prítomnosti nového dočasného administrátora UNTAES
Williama Walkera ( Predošlý administrátor J.P.Klein bol vymenovaný za
medzinárodného správcu Bosny a Hercegoviny), veľvyslanca Matúša Kučeru,
veliteľa vojenskej časti genmjr. Williama Hanseta a všetkých, ktorí sa
na rekonštrukcii podieľali. Na stene kultúrneho Domu Ľ.Štúra na
pamiatku pre všetkých osadili mramorovú dosku s titulom SLOVÁCI
SLOVÁKOM. Okrem tejto bola zavesená aj ďalšia mramorová doska na ktorej
sa píše: " 24.8.1997 bola ukončená rekonštrukcia Slovenského domu ,
ktorú spoločne vykonali ilocki Slováci a príslušníci ženijného práporu
MS OSN zo Slovenska, za pomoci Slovenskej republiky, UNTAES, ECHO-GTZ a
USAID"( 1). Dňa 15.1.1998 sa neďaleko Vukovaru uskutočnil ceremonial,
ktorým sa oficiálne skončil dvojročný mandát Prechodnej misie OSN pre
Východné Slavónsko, na ktorej sa úspešne podieľali aj slovenskí ženisti.
Slavónsko opustilo 30.1.1998 100 príslušníkov ženijného práporu a 151
slovenských vojakov sa vrátilo z tejto misie 27.2.1998, ktorí pomáhali
pri zabezpečení likvidácie tejto misie. Posledné stretnutie príslušníkov
ženijného práporu so Slovákmi z Iloku bolo 25. februára 1998 na
veliteľstve práporu, ktoré bolo v tom čase na letisku Klisa. Vďaku za
účasť slovenským ženistom v misii UNTAES vyjadril GT OSN Kofi Annán v
liste 23.2.1998 adresovanom Stálej misii SR pri OSN v New Yorku. Pod
velením plk. Ing. Rostislava Šmehlíka od 9 / 1995 - 9/1996 a plk. Ing.
Štefana Jangla od 9/1996 - 1 / 1998 sa v misii vystriedalo 1195
príslušníkov ASR. V rámci štábu misie UNTAES úspešne plnili úlohy
plk.Ing. Jozef Ulian, plk. Ing. Daniel Bavolár, pplk.Ing. Vladimír
Žbodák a pplk. Ing. Radislav Jelínek. Na plnení úloh v misii sa významne
podieľali medzi inými aj: plk. JUDr. Miloš Sukuba, pplk. Štefan Marík,
pplk. MUDr. Ján Žilka, pplk. MUDr, Karol Gutléber, pplk. Vojtech Sabo,
pplk. Peter Ziman, pplk. Štefan Žurav, pplk. Ľubomír Bohuš, pplk. Emil
Jahoda, pplk. Milan Kováč, pplk. Jaroslav Novotný, pplk. Milan Obuch,
pplk. Dušan Mlynarčík, pplk. Jozef Olejár, pplk. Jaroslav Oravec, pplk.
Jaromír Durný, pplk. Mikuláš Gezo, pplk. Milan Jurík, pplk. Zoltán
Kollár, pplk. Vladimír Švajda, pplk. Karel Wagner, pplk. Peter
Štulrajter, pplk. MUDr. Vladimír Vachalík, pplk. Anton Fillo, pplk.
Jaroslav Valko, pplk. Vladimír Mihalík, pplk. Marián Bártek, mjr.
Miroslav Čičman, mjr.Dušan Endrödy, mjr. Ľubomír Januška, mjr. Ján
Kozák, mjr. Ján Páleník, mjr. Dušan Brutovský, mjr. Ján Olexa, mjr.
Juraj Školka, mjr. Oto Beňo, mjr. Ondřej Novosad, mjr. Michal Tomčo,
mjr. Ján Vrzba, mjr. Ján Adamuško, mjr. Milan Kukliš, mjr. Václav
Nečekal, mjr. Ján Bereň, mjr. Marián Lachyta, mjr. Ján Durmis, mjr.
Miroslav Oravec, mjr. Ján Petluš, mjr. František Žák, mjr. MUDr. Ján
Dobrovolský, kpt. Milan Chupek, kpt. Branislav Hiner, kpt. Ján Hrivnák,
kpt. Pavol Hajník, kpt. Peter Koval, kpt. MUDr. Richard Kozár, kpt.
Ľubomír Mrváň, kpt. JUDr. Milan Psotný, kpt. Emil Smutek, kpt. Anton
Sorád, kpt. Ladislav Valhola, kpt. Josef Michna, kpt. Rudolf Fiamčík,
kpt. Ladislav Gubík, kpt. Ľubomír Botka, kpt. Miroslav Fázik, kpt. MUDr.
Ľuboš Koprivňanský, kpt. Miroslav Ollé, kpt. MUDr. Milan Ševčík, kpt.
MUDr. Miroslav Urban, npor. Slavomír Kešeľ, npor. Jozef Ontko, npor.
Ladislav Végh, npor. Miroslav Belanský, npor. Ľuboš Porubský, npor.
Vladimír Michalík, npor. Róbert Klinga, npor. Ján Polšák, npor. Ján
Runčák, npor. Ľuboš Vyskoč, npor. Lívia Kaščáková, npor. Ingrid
Tomeková, npor. Ľubomír Golis, npor. Jozef Vančišin, npor. Jiří
Kvasnička, por. Dušan Kúdeľa, por. Michal Porvažník, ppor. Anton Havlín,
ppor. Jozef Kolár,podpráp. Karol Ugorčák, nrtm.Igor Oravec, rtm.
Marián Dzoba, rtm. Jozef Rastočan, rtm. Milan Šima, rtm.Pavol Klár, rtn.
Peter Andreánsky, rtn. Juraj Licek, rtn. Peter Dinger, čat. Marián
Diak, čat. Voško, čat. Peter Knížak, čat.Ladislav Balej, čat. Martin
Bubanec a mnoho ďalších. Zahynulo 11 osôb medzi nimi dňa 29.mája 1996
zomrel v Záhrebe npor. Dušan Chrašč. Česť jeho pamiatke.( 2).
Prameň:
1. Miksad, Vlatko, Ružica, Černi, Jangl, Štefan:
In: Slovenský Národný dom v Iloku 1952 - 1997 - 2014 - ISBN 978-953-283-053- 8, Ilok 2014
2. Korený, Jozef: Ochranné jednotky OSN v bývalej Juhoslávii UNPROFOR, UNTAES
In: Slovenské modré barety v službe mieru s. 7 - 9, 17 - 19 - ISBN 978-80-969-458-2-5, Trenčín 2007
3. Ulian, Jozef : Ako sme vyhrali vojnu s.43 - 60
In: Spomienky z vojenských misií Ulian,Jozef., Kolenčík,Ľubomír, Ďurkech,Boris., Sabo,Viktor., Behul,Jozef:
Vydal Perfekt Bratislava 2014,Tlač: REPRO servis Kováč.s.r.o., Lipt.Mikuláš, ISBN 978-80-8046-683-1
Toto dielo chráni Autorský zákon.
Autorovi patria práva hlavne podľa autorského zákona (618/2003 v aktuálnom znení), najmä
označenie autorstva, nepozmeňovanie diela, udeľovanie súhlasu na verejný prenos a iné rozširovanie, a právo na odmenu za využitie diela.
<< Návrat späť na vrch tejto strany
<< << Návrat na hlavnú stránku