Úspešné spojenecké vylodenie v Normandii v júni 1944 predznamenalo aj bojové nasadenie čs. samostatnej obrnenej brigády. Septembrové vylodenie brigády vo Francúzsku a následne obliehanie zatopeného prístavu Dunkerque neďaleko belgických hraníc sa v radach 2. " motoroty" zúčastnil aj čat. ašp. František Tunák, ktorý bol tu hneď dvakrát zranený. Prvé zranenie na začiatku októbra bolo ľahšie, mohol teda ďalej vykonávať službu. Druhé zranenie následovalo 28.októbra 1944 počas prvej väčšej ofenzívy a bolo už dlhodobého charakteru. Tunák totiž utrpel nervový otras, po výbuchu nášlapnej míny. Po presunu na ambulanciu a ošetrení  bol už druhý deň prepustený k svojmu útvaru. Neskoršie trpel neurózami a následne bol vo februári 1945 odoslaný na liečenie späť do Veľkej Británie, kde bol v tamojších nemocniciach až do konca vojny. V čs. vojenskej nemocnici zostával na pozorovanie ešte v prvej polovici septembra 1945, kedy u neho bola diagnostikovaná úzkostná neuróza " v medziach normy". Následky zranení si však niesol až do konca života. V čase liečenia bol František Tunák  26.6.1945 odsúdený polným súdom 1. stolice na 4 mesiace ťažkého žalára s podmienečným odkladom výkonu trestu na dobu troch rokov za to, že pred odjazdom do Dunkerque od anglickej dievčiny si požičal briliantový prsteň o ktorý prišiel v krčme v podnapitom stave. Trest mu však bol v auguste 1945 odpustený prezidentom Ed. Benešom  - predsa bolo už niekoľko mesiacov po vojne. V dôsledku odsúdenia bol v následnom správnom riadení degradovaný z čatára na vojaka a tak nemohol byť v budúcnosti povýšený ani ocenený medailami za svoje zranenia pri Dunkerque. Asi aj s toho dôvodu sa Tunák nechcel vrátiť do Československa, ale požiadal o repatriáciu do Nórska, ktoré mu prirástlo k srdci a kde chcel asi začať nový život. Čs. vojenské úrady mu vyhoveli a potom čo si vybavil vízum, bol 20.februára 1946 demobilizovaný a repatriovaný do Narviku. Následne mal v pláne sa usadiť v ďalekom Kirkenes na nórsko -sovietsko - fínskom pohraničí, na čo však nemal finančné prostriedky, a preto sa rozhodol za pomoci čs. vyslanectva v Oslo pre návrat do Československa cez Veľkú Britániu. Kedy sa presne Tunák dostal do ČSR nie je známe. Z dochovaných prameňov vyplýva len to, že sa tak stalo najneskoršie v roku 1947, kedy sa usadil na Slovensku. Najneskoršie v tomto roku sa mal vrátiť do rodnej Turzovky a to s novou rodinou. V Anglii sa medzičasom oženil s Mary Coats Galley, rodená Muir nar. 1907, pochádzajúca z anglického Warringtonu , ktorej otec sa živil ako obchodník s textilom. Mary Galley bola v tej dobe vdovou po Wilfredu Galley, s ním mala jednu dcéru menom Joan  nar. 1941.( autor tohto príspevku Jozef Korený ( 1938 ) spomína, že keď Joan začala chodiť v Turzovke do školy asi roku 1947 po ich príchode z Anglie zbieral poštové známky. Joan ho oslovila s tým aby prišiel k nim, že doma majú kufor známok. Pri návšteve tam našiel známky Britského Commonwealthu.) Ešte v roku 1946 sa novomanželom Tunákových narodil prvý syn Pavel, ktorý bohužiaľ zomrel o dva roky neskoršie tj. roku 1948 to už rodina žila v Turzovke, kde prišli na svet ďalší dvaja synovia: Alan James Tunák nar. 1949 v Turzovke a František " Frank" Tunák nar. 1952 v Turzovke. Ich otec František Tunák pracoval v Čadci  ( 1947 - 1951 ) ako úradník na ONV. Neskoršie v tamojších komunálnych službách a stavebnom podniku tiež ako úradník. V tejto dobe prispieval do rôznych slovenských novín článok  " Nový duch i na Kysuce. ". V roku 1953 rodina Františka Tunáka sa presťahovala do opusteného severočeského pohraničia do Nového Mesta pod Smrkem ul. Jizerská 911. Tu v roku 1953 na MNV prebehla druhá " československa" svadba pravdepodobne s cieľom legalizovať prechodný pobyt manželky Mary Tunákovej. Tunák dochádzal za prácou do Liberca, kde pôsobil ako technik v energetickej dielni na ulici U Věže ( Liberec II - Nové Město ) ako montážny majster v Teplických strojárňach v Liberci. V roku 1959 kedy odišiel do invalidného dôchodku sa dostal do hľadáčika komunistických bezpečnostných zložiek pre jeho angažovanie na Západe v rokoch druhej svetovej vojny. Následne bol na Tunáka zavedený ŠtB tzv. evidenční svazek s archivním číslem 637 LB ( registrační číslo 659 Frýdlant., kategorie sväzku "EV". V roku 1964 zomrela vo Veľkej Británii Tunáková svokra a jeho manželka Mary sa mala stat rozsiahlého dedičstva. " Mělo se jednat o nějakou vilu a pak podíl z nějaké továrny".Rodina sa pravdepodobne rozhodla, že návštevu príbuzných v Anglii využije nielen k vyriešeniu dedičstva, ale tiež k emigrácii. Tesne predtým sa jej dokonca podarilo predať rodinný dom v Novom Měste pod Smrkem. Následne Tunák požiadal o vydanie cestovného pasu a dňa 18.7.1964 odletel s celou rodinou do Británie. Manželka Mary a všetky deti boli držitelia britských pasov, takže ich vycestovanie bolo oto jednoduchšie. Maximálna doba rodinného pobytu u príbuzných bola 180 dní, termín návratu mali Tunákovi stanovený najneskoršie 14. januára 1965. Keď sa nevrátili, Krajská správa MV v Ústí nad Labem napísala príslušné hlásenie a celý prípad si hneď prevzala Štb, ktorá 30.marca 1966 zahájila trestné riadenie a začala s výsluchom Tunákovho starého otca ( ktorý žil v Turzovke pozn.J.K.), ale tiež susedov a známych z Nového Města pod Smrkem. V rámci riadenia mal byť zabavený hnuteľný majetok, avšak pri výsluchoch svedkov bolo zistené, že po Tunákovej rodine v byte nič nezostalo. Že pokiaľ nejaké bytové zariadenie mali tak ho rozpredali miestnym občanom. Vyšetrovanie bolo ukončené 5. mája 1966 a dňa 28.júna 1966 bol František Tunák v neprítomnosti odsúdený Okresným súdom v Liberci na 2 roky nepodmienečne. V tej dobe žili Tunakovci v Anglii bežným každodenným životom. František Tunák pracoval pre rôzne stavebné  firmy  v oblasti účtovníctva a o svojich vojnových zážitkoch s deťmi veľa nehovoril. Zomrel 26.decembra 1973 vo veku 54 rokov. Jeho manželka Mary Tunak sa potom odsťahovala do USA kde bývala v New Yorku v štvrti Queens, kde aj zomrela na prelome rokov 1983 / 1984. Obaja synovia Alan James Tunak a František " Frank" Donald Tunak, žijú vo Veľkej Británii.  

Bývalý šéfredaktor novín Kysuce Mgr. Ladislav Paštrnák si po rokoch spomína na stretnutia s Joan Tunak. 

Joan, niekedy asi pred 10 rokmi chodila 1 x ročne do Čadce. Bola ubytovaná v apartmáne bývalého hotela Tatra v Čadci, ktorý zrekonštruovalá Vilma Cisáriková, vydatý Plechová. Vilma Cisáriková ma zoznámila s Joan, keďže som vtedy pracoval ako šéfredaktor Kysúc a ona sa zaoberala médiami. Videl som jej dokumentárny film o letcoch, ku ktorému zrejme napísala scenár a nahovorila komentár po taliansky. Joan uvažovala nakrútiť film o Živčákovej, preto sme navštívili aj dekana Máhrika v Korni. Nakoniec z toho zišlo. S Joan som bol párkrát na káve u Vilmy Plechovej v Gastrodome Márk v Čadci. Vtedy som ešte nevedel nič o jej pôvode, akurát som sa dozvedel, že istý čas žila v Turzovke v biednych podmienkach. Chodila tam do základnej školy a keďže hovorila po anglicky, veľmi slabo hovorila po slovensky a jej žiaci sa jej vysmievali.Spomínala, že čím skôr chcela z Turzovky odísť, čo sa jej aj podarilo. Jej ďalší osud bol taký, že sa vydala za bohatého Taliana, ktorý vlastnil lom so žulou. Pôsobila ako žurnalistka - nakrúcala dokumentárne filmy. 

Moje spomienky na Joan. Keď sa Joan od spolužiakov dozvedela, že zbieram poštové známky, tak mi povedala aby som prišiel k ním, že doma majú v kufri poštové známky. Pri návšteve domu kde bývali " Za vodou č. 235 " dnes Závodie a ja som s rodičmi býval v dome Turzovka - Vyšný koniec č. 247 čo je dnes tiež Závodie, som u nich v kufri opravdu našiel poštové známky. Boli to známky Britského Commonwealthu. V tom čase boli medzi chlapcami známky povojnovej ČSR, Slovenského štátu, Protektorátu Čechy a Morava ako aj Nemecké III. ríše. Bolo to pre mňa niečo, čo ma veľmi potešilo. Ona z rodičmi odišla z Turzovky roku 1953 do českého pohraničia a ja do školy chemických laborantov v Žiline. 

Moji rovesníci roč. 1938 / 1939 Terézia Staníková rod. Vyšinská, Štefánia Kosánová rod. Kučišová, Mária Gembiczká rod. Kožíková a Miroslav Cisárik si na Joan spomínajú tak, že z Turzovky chodili do Talianska kde bývala, pracovať vo vinohrade. Jej ďalšie životné osudy sú pre mňa i mojich priateľoch tajomstvom.                                                                                            

Kreisinger, Pavel: Válečné osudy Františka Tunáka ( 1919 - 1973 ) Příspěvek k nasazení Čechoslováků v řadách francúzskych a poľských expedičních sil u nórskeho Narviku v roce 1940 

In: Vojenská história roč. 28 čís. 1 / 2024 s. 49 - 80