František Tunák sa narodil 29.augusta 1919 v katolíckej rodine Františka a Anny rod. Cisáriková. Rodina bývala v Turzovke, v  dome Za Vodou č. 235. ( dnes Závodie ). František Tunák po skončení základnej školy v Turzovke študoval na slovenskom gymnáziu v Kláštore pod Znievom a neskoršie aj v Kežmarku. Maturitnú skúšku však vykonal 5. apríla 1941 vo Veľkej Británii. Do jeho života výrazne zasiahli septembrové udalostí roku 1938. Septembrová mobilizácia ako študenta ktorý nemal za sebou vojenskú základnú službu sa ho netýkala. Prihlásil sa ako dobrovoľník. Jeho želanie slúžiť v čs. armáde v čase ohrozenia republiky bolo vyhovene, a tak bol zaradený k 19. náhradnej rote v Josefově. Po demobilizácií sa rozhodol odísť do Francúzska, kde sa ako dobrovoľník prihlásil do cudzineckej légie. V januári 1939 vstúpil 19 ročný František Tunak do radov francúzskej cudzineckej légie a po podpise päť ročného služobného záväzku ho čakala cesta loďou z Marseille do severnej Afriky. Výcvik novo odvedených legionárov prebiehal v " hlavnom posádkovom meste " Sidi Bel Abbés. Výcvik nováčikov trval zhruba štyri mesiace.František Tunák ho ukončil ešte pred vypuknutím 2. svetovej vojny v hodnosti legionára I. triedy. Je to druhá najniššia hodnosť v rade mužstva, o jeden stupeň vyššia ako vojak . Mierový život v legii bol  podľa Františka Tunáka vyplnený hlavne prácou. V jedných novinách František Tunák napísal: " Legia, ktorá prešla bojami cez Mexiko, Italiu, Franciu, Indočínu a celou Afrikou, žila v tradícií a pre tradíciu. Bol to život dvojaký: život mierový a za vojny. V dňoch mieru prejavom života bola iba práca. Armáda, kde disciplína a dril spočíval v práci. Tri štvrtiny komunikácií a budov v severnej Afrike vybudovala legia. Rusi, Poliaci, Belgičania a Čechoslováci so Španielmi a dvaciatimi inými národmi boli v malej menšine, oproti Nemcom, ktorí tvorili 60% stavu. Bolo príslovím v cudzineckej légii: Každý poddôstojník je Nemec, ale nie každý Nemec je  poddôstojník. A boli to desiatnici, ktorí boli základom disciplíny a vojenskej výchovy. To bolo v mieri". Mier v Európe definitívne skončil nacistickým vpádom do Poľska 1. septembra 1939. Dňa 3.septembra 1939 vyhlásili vojnu Nemecku Veľká Británia a Francúzsko. Jednalo sa však o podivnu vojnu i keď Francúzsko vykonalo mobilizáciu, ale reálne do vojenských operácií vstúpilo až na jar 1940. Z nerealizovaných francúzskych plánov sa pripomína pokus o vylodenie v gréckej Soluni, čo malo priviesť balkánske štáty do tábora Spojencov, plán leteckého bombardovania ropných polí na Kaukaze  ( Baku, Groznyj, Majkop ) ktorý mal pripraviť Nemecko o ropu. Najďalej bol dotiahnutý plán na vyslanie spojeneckého expedičného zboru do Škandinávie. Potom čo ZSSR napadol Fínsko 30.novembra 1939 priklonila sa francúzska verejná mienka väčšinou na stranu Fínov, ktorí sa húževnato bránili. Vedľajším cieľom bolo vylodenie vo fínskom nezamrzajúcom prístave Petsamo ( dnes ruská Pečenga ) kde malo byť oslabenie vojnového hospodárstva Nemecka prerušením dovozu švédskej železnej rudy. Angličania sa vylodením vo Fínsku obávali, aby sa nedostali do vojnového stavu zo Sovietskym zväzom, nakoniec ale súhlasili s alternatívnym francúzskym plánom obsadiť nórsky nezamŕzajúci prístav Narvik , nachádzajúci sa asi 40 km od švédskych hraníc, cez ktorý Nemecko dopravovalo po železnici švédsku železnú rudu z oblasti Gällivare. Spojencov nakoniec predstihlo Nemecko, ktoré 9.apríla 1940 zahájilo operáciu Weserübung ( prekročenie rieky Vezery ) a zároveň zaútočilo na Dánsko a Nórsko. Angličania tak na poslednú chvíľu stačili len zaminovať nórske pobrežné vody pri Narviku. Od 20.februára do 6.marca 1940 sa formovala 13.polbrigáda cudzineckej légie, kde bol aj František Tunák. Jadrom polbrigády boli dva prápory. Spolu to tvorilo 55 dôstojníkov, 210 poddôstojníkov a 1984 osôb mužstva ( čatári a legionári). Väčšinou sa jednalo o dobrovoľníkov, ktorí mali odísť na pomoc Fínom. Vojaci mali za sebou najrôznejšie bojové skúsenosti prevažne z koloniálnych konfliktov v Afrike, ale našli sa medzi nimi aj veteráni z občianskej vojny v Španielsku a tiež neurčené množstvo Poliakov, Čechoslovákov, a Židov. Pripravovaná škandinávska expedícia zostala len ako plan na obsadenie Narviku. Veliteľom polbrigády sa stal podplukovník Raoul Charles Magrin - Vernerey ( 1892 - 1964 ), neskoršie známy ako generál Ralph Moclar. Začiatkom marca 1940 sa oba prápory cudzineckej légie presunuli loďou z Oranu do Francúzska. Ich cesta viedla do akvitánskej dediny Larzac, kde mali legionári počkať na presun do Fínska. Medzi tým Fínsko 13.marca 1940 podpísalo v Moskve kompromisný mier a z pripravovanej škandinávskej expedície zostal len plán na obsadenie Narviku, s čím ale nesúhlasilo neutálne Nórsko a Švédsko. Po zahájení nemeckého útoku na Nórsko začiatkom apríla 1940 bolo rozhodnuté vyslať formujúci francúzsky expedičný zbor miesto do Fínska do Nórska. Veliteľom zboru sa stal generál Antoine Béthouart ( 1889 - 1982 ). Pod jeho velenie podliehalo dva prápory cudzineckej légie - tiež dve polbrigády  č. 5 a č. 27 elitných alpských myslivcov, ktorí boli na rozdiel od cudzineckej légie lepšie vycvičení pre boj v horskom a zimnom teréne. Motorizovanú podporu francúzskych polbrigád boli ľahké tanky Hotchkiss H39, ktoré boli o celkovom počte 15 kusov nasadené v rámci 342. Compagnie Autonome de Chars de Combat. Palebnú podporu malo od kolonialneho delostrelectva tvorené z troch baterii, každá  zo štyrmi 75 mm kanonmi vz. 1897 ťahanými nákladnými autami Laffly S20TL. Francúzskemu veleniu podliehala aj poľská samostatná brigáda Podhalaňských strelcov, ktorá bola v sile 4778 mužov ktorej velil generál Zygmunt  Bohusz - Szyszko ( 1893 - 1982 ). Zatiaľ čo norská vláda 8. apríla 1940 pripravovala písomný protest proti anglickému zaminovaniu svojich vod, nemeckým torpédoborcom sa za búrky podarilo uniknúť pozornosti anglického námorníctva a dostať sa až do oblasti Ofotfojrdenu, priamo k nezamrzajúcemu Narviku. Tu sa 9. apríla 1940 vylodilo 2000 mužov Wehrmachtu zo 139. pluku horských myslivcov pod vedením generála Eduarda Dietla ( 1890 - 1944 ). Nórska vláda začala mobilizovať až v dňoch 9. -a 10. apríla, to ale už nemeckí parašutisti obsadili Oslo. Vláda a nórsky kráľ sa stačili evakuovať a požiadali Spojencov o pomoc. Nórske námorníctvo pred Narvikom kladlo odpor nemeckej prevahe. Polovica posádky v Narviku sa pod vedením quislingovského plukovníka Konráda Sundla vzdala. Nórski vojaci, ktorí sa nechceli vzdať, odošli z mesta a do 16. apríla  boli Nemcami zatlačení do Švédska. Medzi tým sa 10. a 13. apríla 1940 odohrali v narvických vodách dve bitky medzi nemeckým a anglickým námorníctvom, v ktorých zvíťazilo námorníctvo kráľovské. Víťazstvo Angličanov v týchto bitkách otvorilo cestu spojeneckému vylodeniu a v dňoch 15. - 17. apríla sa v Harstadu vylodila anglická 24. gardová brigáda. Anglické jednotky však nemali dostatočné zimné vybavenie, a preto bolo neskoršie rozhodnuté, že tiaž budúcich bojov pri znovuobsadení Narviku ponesú Nóri zo 6. divízie, hlavne 6. a 7. brigáda, v rámci ktorej tiež pôsobil samostatný nórsky prápor Alta a Francúzi spoločne s Poliakmi. Oni disponovali zimným vybavením tak aj niektoré jednotky aj lyžiarskymi oddielmi. 27. polbrigáda francúzskych alpských myslivcov sa vylodila pri Elvenes až 27. apríla 1940. Následne doplávala do bezpečného Harstadu tiež 13. polbrigáda cudzineckej légie 5. mája 1940 a poľská " Podhalaňská " brigáda až 4. mája 1940. Do širšej oblasti Narviku boli postupne dopravované ďalšie jednotky. V súhrne sa jednalo o 10 000 nórskych a 25 800 spojeneckých vojakov z toho 14 100 Angličanov a 11 700 Francúzov a Poliakov na jednej strane a necelých 6 000 Nemcov na strane druhej. František Tunák vo svojich spomienkach popísal aj niektoré tabuizované témy ako "rabovanie alebo milostné vzťahy s miestnymi ženami, robili sa obchodzky." " Nejaký ten domček na pravo, nejaký ten domček na ľavo, a plienilo sa. Najprv bielizeň". "Takto vyzbrojení polocivilne a polovojenský zbieralo sa niečo cenného. Zabudnuté norske koruny, hodinky, fotky, aparáty a konzervy". "Poznávaly sa norské názory na snehovú lásku šesnasťročných ženušiek, hľadajúc ako zámienku nákup mlieka od malých a zarastených zápolarných kravičiek. Gramofóny hrali nórské šlágre v každom družstve, ale ich trvanlivosť nebola dlhá. Aby sa ušetrili francúzske jednotvárne konzervy, spravila sa sem tam poľovačka s ľahkým guľometom, alebo nevinná krádež na opustenej farme". 13. polbrigáda sa vyznamenala hlavne 13. mája 1940 pri vylodení a následnom útoku na Nemcami obsadený Bjerkvik. Potom boli nemeckí obránci Narviku v bitke 28. mája 1940 porazení a následne pomalu zatlačovaní až ku hraniciam Švédska. V tejto dobe už ale v západnej Európe pokračoval bleskurýchly nemecký vpád do Francúzska a následná okupácia krajín Beneluxu. Spojenci sa preto rozhodli svoje jednotky od Narviku stiahnuť späť a použiť ich pri obrane francúzskej Bretane. Evakuácia Angličanov, Francúzov a Poliakov prebiehala úspešne od 1. do 8. júna 1940. Nórska 6. divízia medzitým demobilizovala a 10. júna 1940 prebehla formálna kapitulácia norského generála Otto Rugeho, nórsky kráľ Haakon VII. totiž skôr rozhodol o pokračovaní v bojoch z anglického exilu a utiekol spoločne s vládou a časťou norských jednotiek už 7.júna 1940, a to na palube anglického krížnika Devonshire. Celkové straty Spojencov v tzv. nórskej kampani, ktorá trvala 62 dní, sa blížili k číslu 6 700 mužov. Jednalo sa o Angličanoch 4 400 osôb, z toho 1 500 námorníkov a letcov lietadlovej lode Glorious, Nórov bolo 1 700 celkovo, z toho 847 zabitých, Francúzov a Poliakov  padlých, ranených a nezvestných bolo 533 osôb.Poľská brigáda mala ztráty 97 padlých, 189 ranených a 28 nezvestných vojakov. Nemci stratili 5 660 vojakov a 240 lietadiel, 3 krížniky,10 torpedoborcov a 4 ponorky. Tiež dva bitevné krížniky Scharnhorst a Gneisenau ktoré boli vážne poškodené a na niekoľko mesiacov boli vyradené z činnosti. Spojenci prišli o 112 lietadiel, o 1 lietadlovú loď, 1 krížnik, 10 torpedoborcov z toho jeden francúzsky a jeden poľský ORP Grom potopený 4.5.1940 , 59 členov posádky zahynulo, 154 sa zachránilo z toho 27 ranených, 6 ponoriek z toho 1 francúzska a  1 poľská ORP Orzel zničená 8.6.1940 v oblasti Skagerraku. Ztráty francúzskej cudzineckej légie boli veľmi nízke. Zomrelo 7 dôstojníkov, 5 poddôstojníkov a 63 legionárov. Za 6 týždňov bojov dobyla 13. polbrigáda pod velením pplk. Magrina - Vernereye rozsiahlé nórske územie. Vykonala 2 obojživelné vylodenia a obsadila Bjerkvik a Narvik. Ukoristila 200 guľometov, 10 diel, 10 lietadiel a do zajatia vzala 400 Nemcov. Do zajatia padlo niekoľko príslušníkov légie, medzi nimi aj spolubojovník Františka Tunáka František Šmíd ( Franz Schmidt ) ktorý sa dostal 4. alebo 5.6.1940 do nemeckého zajateckého tábora Stalag VIII B Lamsdorf ( dnes Lambinovice ). Dňa 13.júna 1940 sa 13. polbrigáda vylodila vo Francúzsku v Bretani, kde mala spoločne s poľskou Podhalaňskou brigádou a 27. polbrigádou alpských myslivcov brániť tzv. Pevnosť Bretaň. Nemci však postupovali zázračnou rýchlosťou a 17.6.1940 sa fronta dotýkala švajčiarskych hraníc. Dňa 17.6.1940 maršal Pétain v rozhlase vyhlásil, že je potrebné podpísať s Nemcami prímerie, čo sa tak stalo až 22.6.1940. Nemci medzi tým 18.6.1940 dobyli Rennes a 19.6.1940 strategický prístav Brest. Vojaci 13. polbrigády sa evakuovali 21.6.1940 do Veľkej Británie. Boli umiestnení v Trentham Gardens pri meste Stoke - on Trent v hrabstve Staffordshire. Tu sa 28.6.1940 z 1619 prítomných cudzineckých legionárov necelých 900 vojakov pripojilo k Ch. de Gaullové Slobodnému Francúzsku, ostani sa pridali k jednotkám pod velením gen. Béthouarda, ktorý presadzoval vernosť Pétainovi a odchod do Maroka. František Tunák po príchode do Anglie sa dostal do internačného tábora v Swanwick v hrabstve Derby kde bol 2,5 mesiaca. Z 12 000 príslušníkov čs. armády vo Francúzsku sa pre odchod do Anglie rozhodlo 5000 mužov z toho zhruba 1000 letcov. Čs. úrady preto mali záujem o každého jednotlivca čs. národnosti, ktorého sa v Aglii podarilo vypátrať a motivovať ho k dobrovoľnej službe v zahraničnej armáde. Spravodajskí dôstojníci systematický hľadali po čs. štátnych príslušníkoch v internačných táboroch, a z tohto dôvodu 5.9.1940 škpt. Josef Fořt - jeden z dôstojníkov " Moravcovej " spravodajskej jedenástky vykonal služobnú cestu do tábora vo Swanvicku. Objavil tu  Čechoslovákov, Maďara Eugena Freisingera, nar. 12.12.1909 Košice, Čecha Karla Hoffmana, nar. 6.8.1894 Malín okr. Kutná Hora, Slováka Františka Tunáka nar. 29.8.1919 Turzovka okr. Čadca, a Čecha Miroslava Veľkoborského nar. 27.11.1906 Kostelec nad Orlici, okr. Rychnov nad Kněžnou. Táto štvorica nechcela podpísať ďalší záväzok na službu v cudzineckej légii a zvolili radšej vstup do čs. zahraničnej armády. Eugen Freisinger do čs. nevstúpil. František Tunák bol do čs. armády prijatý v tábore Cholmondeley dňa 24. septembra 1940 ako vojak. Následne bol 1. novembra 1940 povýšený na slobodníka a zaradený do 1. pešieho práporu , ktorý bol dislokovaný v tábore Moreton Paddox. Dňa 28.októbra 1941 bol povýšený na desiatnika. Medzi tým 5. apríla 1941 zložil v angličtine maturitnú skúšku na Whitchurch High School ve Walesu, a to s výborným prospechom. Komisia doplnila jeho maturitné vysvedčenie poznámkou: " Pri ústnej skúške dospelosti kandidát prejavil mimoriadne znalosti a schopnosti v matematike". Štúdium prírodných vied na niektorej z anglických univerzít však Tunákovi nebolo povolené. Čs. vojenské úrady jeho miesto videli skôr v dôstojníckom zbore, keď konštatovali , že má na na svoju nízku hodnosť rozsiahlé vojenské skúsenosti. Na začiatku roka 1942 bol preto vyslaný do Školy pre výchovu dôstojníkov pechoty v zálohe, ktorú absolvoval 26.marca 1942 s veľmi dobrým prospechom ako 18. zo 74 ašpirantov. Veliteľom čaty bol hodnotený ako " veselý, trochu ľahkomyseľný, priamy, kamarátsky, bystrý ". Superlatívy nešetrilo ani hodnotenie jeho vojenskej spôsobilosti: disciplinovaný, spoľahlivý, veľmi rozhodný, dosť rázny, telesne zdatný, dobrého vojenského vystupovania. V októbri 1942 bol František Tunák povýšený na čatára ašpiranta a následne absolvoval v roku 1943 niekoľko kurzov, jednalo sa hlavne o Battle School u 54. britskej divízie a následne aj parakurz. Do žiadnej špeciálnej operácie však nebol zaradený, miesto toho bol po reorganizácií čs. brigády vo Veľkej Británii premiestnený k 2. rote motorizovaného práporu tzv. motorota. Tunákovi sa v tejto dobe nevyhnuli malé disciplinárne priestupky, ktoré viac menej súviseli s jeho literárnymi ambíciami. Z dochovaných prameňov je zrejmé , že písaním trávil svoj voľný čas. V dobe dlhých štyroch vojnových rokov, kedy sa čs. brigáda pripravovala na svoje nasadenie, boli mu papier a tužka najlepšími kamarátmi. Mimo svojich " narvických spomienok " písal poviedky pre rôzne satirické časopisy, ktoré vydával vlastným nákladom napr. satirický časopis Kocúr. Niektoré články boli vytlačené bez problémov. Jednalo sa  napr. o článok " Slovenské problémy " uverejnený v časopise Katolík, alebo autobiografickou, romaticky ladenou poviedku Eileen.Tato pojednáva o anglickej dievčine vyhnanej z bombardovaného Londýna, ktora obsluhovala v dedinskej kantyne čs. vojakov a " patrila medzi skutočné krásky". Niektoré poviedky však Tunák nepredložil vojenskej cenzúre a bol za to následne potrestaný domácim väzením. Rukopis poviedky Yo - Yo, ktorú poslal do dublinského denníka Sunday Independent v roku 1942 , rozhneval veliteľa brigády generála Bedřicha Neumanna  natoľko, že dal Tunáka následne potrestať 21 dňami " domáceho " kasárenského " väzenia. Námet satirickej poviedky bol z dnešného pohľadu naprosto nevinný - podľa "vizionára" Tunáka nemala sa 2. svetová vojna skončiť skôr než v roku 1945, kedy obe bojujúce strany prešli do naprostej nečinnosti a britská armáda potom trávila všetok čas tak, že hrala " starú známu ( detskú ) hru Yo - Yo ". Ďalšia satirická nepublikovaná reportáž zo života čs. príslušníkov zahraničnej armády sa zachovalá v pražskom Národnom archíve  kde vystihuje monotónnosť vojenského života a mužskej túžby po opačnom pohlaví: " Nástup na brambory " Ubili sme ďalší deň války, čím sme sa priblížili o dvacaťštyri hodín bližšie k mieru a oškriabali sme dve vreca zemiakov, čím sme zmenšili zásoby roty o dvadcať procent. Válečné zprávy parlamentu boli stručné, obmedzujúce sa na zvesť, že v nemocničných budovách bude poriadaná zábava. Prídu  A TS čo bol Ženský pomocný zbor britskej armády, v jeho radach pôsobili aj čs. ženy hlavne Židovky a červené lampy s číslom 141 budú ožiarovať vchody tak, ako tomu bolo  niekedy v zábavných štvrtiach Paríža. V podobnom duchu Tunákovi ubiehali vojnové roky vo Veľkej Británii, a to až do druhej poloviny roku 1944. 

Úspešné spojenecké vylodenie v Normandii v júni 1944 predznamenalo aj bojové nasadenie čs. samostatnej obrnenej brigády. Septembrové vylodenie brigády vo Francúzsku a následne obliehanie zatopeného prístavu Dunkerque neďaleko belgických hraníc sa v radach 2. " motoroty" zúčastnil aj čat. ašp. František Tunák, ktorý bol tu hneď dvakrát zranený. Prvé zranenie na začiatku októbra bolo ľahšie, mohol teda ďalej vykonávať službu. Druhé zranenie následovalo 28.októbra 1944 počas prvej väčšej ofenzívy a bolo už dlhodobého charakteru. Tunák totiž utrpel nervový otras, po výbuchu nášlapnej míny. Po presunu na ambulanciu a ošetrení  bol už druhý deň prepustený k svojmu útvaru. Neskoršie trpel neurózami a následne bol vo februári 1945 odoslaný na liečenie späť do Veľkej Británie, kde bol v tamojších nemocniciach až do konca vojny. V čs. vojenskej nemocnici zostával na pozorovanie ešte v prvej polovici septembra 1945, kedy u neho bola diagnostikovaná úzkostná neuróza " v medziach normy". Následky zranení si však niesol až do konca života. V čase liečenia bol František Tunák  26.6.1945 odsúdený polným súdom 1. stolice na 4 mesiace ťažkého žalára s podmienečným odkladom výkonu trestu na dobu troch rokov za to, že pred odjazdom do Dunkerque od anglickej dievčiny si požičal briliantový prsteň o ktorý prišiel v krčme v podnapitom stave. Trest mu však bol v auguste 1945 odpustený prezidentom Ed. Benešom  - predsa bolo už niekoľko mesiacov po vojne. V dôsledku odsúdenia bol v následnom správnom riadení degradovaný z čatára na vojaka a tak nemohol byť v budúcnosti povýšený ani ocenený medailami za svoje zranenia pri Dunkerque. Asi aj s toho dôvodu sa Tunák nechcel vrátiť do Československa, ale požiadal o repatriáciu do Nórska, ktoré mu prirástlo k srdci a kde chcel asi začať nový život. Čs. vojenské úrady mu vyhoveli a potom čo si vybavil vízum, bol 20.februára 1946 demobilizovaný a repatriovaný do Narviku. Následne mal v pláne sa usadiť v ďalekom Kirkenes na nórsko -sovietsko - fínskom pohraničí, na čo však nemal finančné prostriedky, a preto sa rozhodol za pomoci čs. vyslanectva v Oslo pre návrat do Československa cez Veľkú Britániu. Kedy sa presne Tunák dostal do ČSR nie je známe. Z dochovaných prameňov vyplýva len to, že sa tak stalo najneskoršie v roku 1947, kedy sa usadil na Slovensku. Najneskoršie v tomto roku sa mal vrátiť do rodnej Turzovky a to s novou rodinou. V Anglii sa medzičasom oženil s Mary Coats Galley, rodená Muir nar. 1907, pochádzajúca z anglického Warringtonu , ktorej otec sa živil ako obchodník s textilom. Mary Galley bola v tej dobe vdovou po Wilfredu Galley, s ním mala jednu dcéru menom Joan  nar. 1941. Ešte v roku 1946 sa novomanželom Tunákových narodil prvý syn Pavel, ktorý bohužiaľ zomrel o dva roky neskoršie tj. roku 1948 to už rodina žila v Turzovke, kde prišli na svet ďalší dvaja synovia: Alan James Tunák nar. 1949 v Turzovke a František " Frank" Tunák nar. 1952 v Turzovke. Ich otec František Tunák pracoval v Čadci  ( 1947 - 1951 ) ako úradník na ONV. Neskoršie v tamojších komunálnych službách a stavebnom podniku tiež ako úradník. V tejto dobe prispieval do rôznych slovenských novín článok  " Nový duch i na Kysuce. ". V roku 1953 rodina Františka Tunáka sa presťahovala do opusteného severočeského pohraničia do Nového Mesta pod Smrkem ul. Jizerská 911. Tu v roku 1953 na MNV prebehla druhá " československa" svadba pravdepodobne s cieľom legalizovať prechodný pobyt manželky Mary Tunákovej. Tunák dochádzal za prácou do Liberca, kde pôsobil ako technik v energetickej dielni na ulici U Věže ( Liberec II - Nové Město ) ako montážny majster v Teplických strojárňach v Liberci. V roku 1959 kedy odišiel do invalidného dôchodku sa dostal do hľadáčika komunistických bezpečnostných zložiek pre jeho angažovanie na Západe v rokoch druhej svetovej vojny. Následne bol na Tunáka zavedený ŠtB tzv. evidenční svazek s archivním číslem 637 LB ( registrační číslo 659 Frýdlant., kategorie sväzku "EV". V roku 1964 zomrela vo Veľkej Británii Tunáková svokra a jeho manželka Mary sa mala stat rozsiahlého dedičstva. " Mělo se jednat o nějakou vilu a pak podíl z nějaké továrny".Rodina sa pravdepodobne rozhodla, že návštevu príbuzných v Anglii využije nielen k vyriešeniu dedičstva, ale tiež k emigrácii. Tesne predtým sa jej dokonca podarilo predať rodinný dom v Novom Měste pod Smrkem. Následne Tunák požiadal o vydanie cestovného pasu a dňa 18.7.1964 odletel s celou rodinou do Británie. Manželka Mary a všetky deti boli držitelia britských pasov, takže ich vycestovanie bolo oto jednoduchšie. Maximálna doba rodinného pobytu u príbuzných bola 180 dní, termín návratu mali Tunákovi stanovený najneskoršie 14. januára 1965. Keď sa nevrátili, Krajská správa MV v Ústí nad Labem napísala príslušné hlásenie a celý prípad si hneď prevzala Štb, ktorá 30.marca 1966 zahájila trestné riadenie a začala s výsluchom Tunákovho starého otca ale tiež susedov a známych z Nového Města pod Smrkem. V rámci riadenia mal byť zabavený hnuteľný majetok, avšak pri výsluchoch svedkov bolo zistené, že po Tunákovej rodine v byte nič nezostalo. Že pokiaľ nejaké bytové zariadenie mali tak ho rozpredali miestnym občanom. Vyšetrovanie bolo ukončené 5. mája 1966 a dňa 28.júna 1966 bol František Tunák v neprítomnosti odsúdený Okresným súdom v Liberci na 2 roky nepodmienečne. V tej dobe žili Tunakovci v Anglii bežným každodenným životom. František Tunák pracoval pre rôzne stavebné  firmy v oblasti účtovníctva a o svojich vojnových zážitkoch s deťmi veľa nehovoril. Zomrel 26.decembra 1973 vo veku 54 rokov. Jeho manželka Mary Tunak sa potom odsťahovala do USA kde bývala v New Yorku v štvrti Queens, kde aj zomrela na prelome rokov 1983 / 1984. Obaja synovia Alan James Tunak a František " Frank" Donald Tunak, žijú vo Veľkej Británii.  

Bývalý šéfredaktor novín Kysuce Mgr. Ladislav Paštrnák si po rokoch spomína na stretnutia s Joan Tunak. 

Joan, niekedy asi pred 10 rokmi chodila 1 x ročne do Čadce. Bola ubytovaná v apartmáne bývalého hotela Tatra v Čadci, ktorý zrekonštruovalá Vilma Cisáriková, vydatý Plechová. Vilma Cisáriková ma zoznámila s Joan, keďže som vtedy pracoval ako šéfredaktor Kysúc a ona sa zaoberala médiami. Videl som jej dokumentárny film o letcoch, ku ktorému zrejme napísala scenár a nahovorila komentár po taliansky. Joan uvažovala nakrútiť film o Živčákovej, preto sme navštívili aj dekana Máhrika v Korni. Nakoniec z toho zišlo. S Joan som bol párkrát na káve u Vilmy Plechovej v Gastrodome Márk v Čadci. Vtedy som ešte nevedel nič o jej pôvode, akurát som sa dozvedel, že istý čas žila v Turzovke. Chodila tam do základnej školy a keďže hovorila po anglicky, veľmi slabo hovorila po slovensky a spolužiaci sa jej vysmievali. Pôsobila ako žurnalistka - nakrúcala dokumentárne filmy. 

Moje spomienky na Joan. Keď sa Joan od spolužiakov dozvedela, že zbieram poštové známky, tak mi povedala aby som prišiel k ním, že doma majú v kufri poštové známky. Pri návšteve domu kde bývali " Za vodou č. 235 " dnes Závodie a ja som s rodičmi býval v dome Turzovka - Vyšný koniec č. 247 čo je dnes tiež Závodie, som u nich v kufri opravdu našiel poštové známky. Boli to známky Britského Commonwealthu. Bolo to pre mňa niečo, čo ma veľmi potešilo. Ona z rodičmi odišla z Turzovky roku 1953 do českého pohraničia. Jej ďalšie životné osudy sú pre mňa i mojich priateľov tajomstvom.                                                                                             

Kreisinger, Pavel: Válečné osudy Františka Tunáka ( 1919 - 1973 ) Příspěvek k nasazení Čechoslováků v řadách francúzskych a poľských expedičních sil u nórskeho Narviku v roce 1940