Vznik ČSR 28.10.1918 a ČSA    
Vyhlásením Národného výboru v Prahe 28.10.1918 a Martinskou deklaráciou 30.10.1918 bol síce vyhlásený vznik samostatného česko - slovenského štátu, no Slovensko v ňom ešte vyše dvoch mesiacoch fakticky nežilo, lebo maďarská Károlyiho vláda sa Slovenska nechcela dobrovoľne vzdať. Začleňovanie územia Slovenska do novovytvoreného štátu - ČSR prebiehalo formou obsadzovania jednotkami domáceho i zahraničného čs. vojska.Česko - slovenské hranice sa určili na parížskych mierových rokovaniach. Severná hranica sa prakticky odvodila od historických hraníc bývalého Uhorska. Medzi územím Slovenska a Maďarska však neexistovali pevné historické či politické a v dôsledku zložitého stáročného vývinu ani presné etnické hranice. Dlhoročná násilná maďarizácia a manipulovanie so štatistikami skresľovali národnostné pomery v bývalom Uhorsku.K prvému vymedzeniu demarkačnej čiary medzi Slovenskom a Maďarskom došlo po značnom časovom odstupe od kapitulácie Rakúsko - Uhorska.Preto sa Maďari rozhodli energicky posilniť svoje pozície na Slovensku a predovšetkým zabrániť obsadeniu slovenského územia čs. vojskom. Po prvých správach o živelných ľudových revoltách zo západného Slovenska začiatkom novembra 1918, rozhodla sa skupinka slovenských politikov na čele s Vavrom Šrobárom, začať s vojenským obsadzovaním Slovenska pod heslom " Kto naň prvý položí ruku - toho bude". Pražský Národný výbor vymenoval 4.11.1918 Šrobárovu skupinu za Dočasnú slovenskú vládu, ktorá ešte toho dňa odišla s oddielom 90. českých četnikov a 86 vojakov na Slovensko. V Holíči sa k ním pripojila stotina slovenských vojakov v počte 148 mužov z 25. lučeneckého pešieho pluku. Na slávnostnom shromáždení 6.11.1918 v Skalici zložila prísahu česko - slovenskému štátu a prijala označenie Slovenská légia. dňa 4.11.1918 boli obsadené Malacky. Okolo 50 mužov zo stotiny spolu s českými četníkmi pod velením pplk. Hanáčika odišla obsadiť Trnavu čo sa jej podarilo 7.11.1918 bez boja.Dňa 8.11.1918 bol obsadený Zobor a Devínske jazero. Ďalšie jednotky prenikli z Moravy na Slovensko cez Vlársky priesmyk a 10.11.1918 bez boja obsadili Trenčín. a v následujúcich dňoch Nové Mesto nad Váhom, Ilavu, Belušu a Púchov. Ďalšie jednotky domáceho odboja z Čiech obsadili 11.11.1918 Čadcu a následujúci deň Žilinu. Dňa 12.11.1918 dorazili do Martina kde ich slávnostne privítal predseda ústrednej SNR Matúš Dula. V polovici novembra 1918 prešli maďarské ozbrojené sily do protiútoku, obsadili Martin, Vrútky, Žilinu a čs. jednotky sa stiahli až na moravsko - slovenské hranice. Dňa 13.11.1918 prenikol obrnený vlak obsadený maďarskými námorníkmi z Bratislavy na trnavskú stanicu. Tu došlo k zrážke pri ktorej boli usmrtení traja četníci. Čs.jednotky museli vyprázdniť Trnavu a ich ústup sledoval maďarský obrnený vlak až do Senice, kde narazil na odpor dvoch stotín 3. pešieho pluku, ktorý prichádzal z Brna. Na železničnej stanici v Senici došlo k najkrvavejšej bitke v priebehu celej obsadzovacej akcii slovenského územia. Čs. jednotky mali úspech a v bojovom dotyku s Maďarmi postupovali k Jablonici. Dňa 18.11.1918 obsadili Nádaš ( dnes Trstín ) a 24.11. 1918 znovu obsadili Trnavu. V tomto čase hlavné veliteľstvo v Prahe na základe situácie na Slovensku odvolalo s funkcie veliteľa čs. vojsk na Slovensku gen. Josefa Štiku a na jeho miesto menovalo 25.11.1918 plk. Františka Schobla. Prvé jednotky čs. vojska sa v Čechách a na Morave začali tvoriť na základe dobrovoľnosti a zároveň pravidelné vojenské jednotky na základe brannej povinnosti podľa recipovaných rakúsko - uhorských zákonov. Pre operácie na Slovensku boli v historických zemiach vytvorených 6 peších práporov a 9 samostatných rôt, ktoré postavili hlavne sokolské jednoty. Novému veliteľovi sa podarilo zlúčiť všetky prápory z Čiech do Českého pluku a z Moravy do Moravského pluku. Na Slovensko prišiel aj dobrovoľnícky pluk z Prahy - základ budúceho 2. čs. pešieho dobrovoľníckeho pluku. V Uherskom Hradišti sa zo slovenských dobrovoľníkov začala organizovať Garda Slovenskej slobody., ktorá sa neskôr rozrástla na Prvý pluk Slovenskej slobody. Štáb plk. Schobla si stanovil operačné úlohy obsadiť Žilinu a zabrať nitrianskeho údolie. Je paradox, že velenie nemalo mapu Slovenska. Dňa 3.12.1918 predstaviteľ víťaznej Dohody v Budapešti pplk. Vix odovzdal novej maďarskej Károlyiho vláde nótu, ktorá napriek tomu, že nevymedzovala česko - slovenské hranice s Maďarskom, bola zásadnou direktívou. Po nej maďarské jednotky na Slovensku prestali klásť odpor a začali sa sťahovať. K novému bojovému stretnutiu došlo 5.12.1918 pri Zemianskej Kotešovej, kde sa vyznamenala veľkobytčianska  Slovenská národná garda a 6.12.1918 jednotky čs. vojska znovu obsadili Žilinu. Zároveň čs. jednotky začali svoj postup z Považia do údolia rieky Nitry. Prerazili cez Leopoldov, Dolné Vyšňovce a Hlohovec. Postup  smeroval na Nitru ktorú bez boja obsadil 10.12.1918. V tento deň jednotky 1. čs. dobrovoľnického pluku bez boja obsadili Topoľčany a celé údolie Hornej Nitry, po trati Topoľčany - Bošany - Chynorany - Žabokreky nad Nitrou - Nováky - Prievidza, kde sa usídlilo veliteľstvo 8. roty 1. čs. pluku. V polovici decembra 1918 domáce jednotky čs. vojska vyrazili na východné Slovensko a 15.12.1918 obsadili Poprad. Rozhodne zastavili postup poľských jednotiek, ktoré postupovali smerom na Kežmarok a 17.12.1918 vnikli do Spišskej Belej a prenikli až do Podolinca. S čs. jednotkou Gardy Slovenskej slobody sa dostali v Magurke do otvoreného bojového konfliktu. Boli však prinútené stiahnúť sa za slovensko - poľské hranice.Ďalšia skupina čs. jednotiek prenikla 14.12.,1918 z Vrútok do Kremnice a 21.12.1918 obsadila Zvolen a Banskú Bystricu. Po príchode posíl obsadili Sv. Kríž nad Hronom ( dnes Žiar na Hronom ) a Banskú Štiavnicu. Novú nótu, ktorá vymedzovala aj hranice Slovenska s Maďarskom odovzdal pplk. Vix budapeštianskej vláde 24.12.1918. Tzv. Pichonova demarkačná čiara, ktorá bola vymedzená tak, aby spájala princíp etnický, geografický a hospodársky.  Východná skupina prerazila obranné postavenie Maďarov pri Margecanoch , obsadila Obišovce, Prešov a 29.12. bez boja aj Košice. Medzitým, od polovice decembra 1918, začali prichádzať do vlasti transporty česko - slovenského zahraničného vojska - légie z Talianska ( 6. a 7. divízia ). S talianskymi plukmi prišiel do novovytvoreného česko - slovenského štátu nielen prezident prof. T.G.Masaryk, ale aj talianska misia na čele s gen. Luigim Piccionem. Generál L. Piccione prišiel so svojim štábom 25.12.1918 do Kroměříža kde prevzal od plk. Schobla velenie nad ďalšími operáciami na Slovensku. Od 25.12.1918 podliehali čs. legionárske  divízie z Talianska ale aj ostatné čs. vojenské jednotky na Slovensku gen. L. Piccionemu.  V operačnom rozkaze č. 1 z 27.12.1918 rozdelil Slovensko na dva divízne úseky, ktoré mali obsadiť legionári z Talianska. Západný úsek od Devína až po Pincinu - východne od Lučenca, mala zaistiť 7. divízia a východný úsek až k Užhorodu a ďalej pozdĺž Uhu až Užockému priesmyku 6. divízia. Začiatok postupu na Bratislavu stanovil na 30.12.1918. Obsadil ju 33.pluk 7. divízie úplne bez vážnejšieho odporu 2.1.1919. 6. divízia časť demarkačnej čiary, ktorú mala obsadiť rozdelila na dva úseky. Jeden pripadol 32. a druhý 31. legionárskemu pluku. 32. pluk začal postup na demarkačnú čiaru 8.1.1919 v troch prúdoch.Prvý postupoval cez Vernár a Telgárt na Rimavskú Sobotu, druhý a tretí cez Košice do Čane, pričom zaistili úsek medzi Moldavou a Čaňou a medzi Ždaňou a Laštovcami. Celá operácia prebehla bez boja. 31. pluk 11.1.1919 dorazil do Michaloviec a 13.1. do Užhorodu.  Do 12.1.1919 7. divízia talianskej légie úplne obsadila pridelený úsek demarkačnej čiary  a 9.1.1919 obsadila Nové Zámky, Parkáň ( dnes Štúrovo ) a 10.1.1919 Komárno. 20.1.1919 bolo obsadzovanie južných hraníc, pokiaľ to spadalo do okruhu činnosti zboru talianskej légie, ukončené. Začiatkom roka 1919 sa v transportoch presúvali do republiky čs. legionárske pluky č. 21, 22 a 23 z Francúzska. Časť týchto jednotiek bola nasadená do bojov proti poľskému vojsku v sporné územie Sliezska, ktoré  začali 23.1.1919 skončili 25.2.1919 stanovením demarkačnej čiary. Koncom januára 1919 začalo celé Slovensko  fakticky žiť v prvej ČSR. Dohodou z 26.1.1919 bolo stanovené poslanie FVM  o spolupráci s čs. MNO Václavom Klofáčom pri organizovaní a výcviku čs. armády, výstavbe MNO, hlavného štábu a budovanie vojenského školstva. Ustanovenia ďalšej čs. dohody  bolo podriadenie náčelníka FVM ako zástupcu hlavného veliteľa ČSA - prezidenta republiky  prof.T.G.Masaryka hlavnému veliteľovi spojeneckých dohodových síl a zvrchovanému veliteľovi ČSA francúzskemu gen. Ferdinandovi Fochovi.  Dňa 13.2.1919 prišiel do Prahy div.gen. Maurice Pellé ako dezignovaný náčelník Francúzskej vojenskej misie ktorá mala 39 dôstojníkov a 38 osôb pomocného personálu. No južná hranica s Maďarskom nezostávala pokojná. To ovšem nikto nemohol tušiť, že v marci 1919 bude v Maďarsku vyhlásená Maďarská republika rád. V čase vzniku Maďarskej republiky rád bola 21.3.1919 vyhlásená na Slovensku mobilizácia ročníkov 1892 - 1893. Mobilizáciou povolali do činnej služby 7 ročníkov Slovákov - ako už predtým v iných častiach republiky, lebo sa s ňou sledovala reorganizácia a ďalšie budovanie čs. armády. Jej budovanie v roku 1919 bolo poznamenané predovšetkým vojnou s Maďarskou republikou rád. Zároveň tým, že sa do vlasti presunuli talianske a francúzske divízie čs. zahraničného vojska - légie.  V čase vojnového konfliktu s Maďarskou republikou rád sa voči talianskej vojenskej misií presadila misia francúzska, ktorá na ďalšie budovanie čs. armády mala rozhodujúci vplyv. Samotný konflikt s Maďarskom, ktorý trval vyše dvoch mesiacoch priniesol česko - slovenskej strane viac neúspechov ako úspechov.Neúspechy ČSA v bojoch s maďarskou Červenou armádou prisudzovali talianskemu vojenskému veleniu v ČSR talianskemu gen. L. Piccionemu. Hlavne potom, keď sa maďarská armáda pod velením NGŠ Aurela Stromfelda zreorganizovala vyrazila na tzv. úspešnú " Severnú výpravu " - na Slovensko ( Felvídek). Česko - slovenský MNO Václav Klofáč dňa 24.5.1919 vo svojom rozkaze oznámil, že úloha gen. Piccioneho skončila. Dňa 26.5.1919 sa stal gen. M. Pellé náčelníkom Hlavného štábu ČSA. Rozkazom MNO sa 1.6.1919 popri výmene talianskeho velenia za francúzske uskutočnilo aj rozdelenie frontu s Maďarskom na  Slovensku a Podkarpatskej Rusi na dva armádne úseky - Západnú a Východnú armádnu skupinu pod velenie francúzskych generálov E. Mittelhausera a E. Hennocqua. Prezident prof. T.G.Masaryk sa 4.6.1919 dočasne vzal jednej zo svojich právomoci a vymenoval gen. M. Pellého za hlavného veliteľa OS ČSR. Po jeho vymenovaní gen.M.Pellé ustanovil do funkcií viac ako 100 francúzskych dôstojníkov a generálov na čelo skoro všetkých čs. jednotiek nasadených do bojov proti maďarskej Červenej armáde.  Vo FVM pôsobilo 18 francúzskych generálov. Ku dňu 15.6.1919 mala maďarská Červená armáda na severnom fronte až 168 práporov. V polovici júna 1919 čs. jednotky v počte 98 práporov dosiahli na fronte miernu prevahu nad maďarskou armádou, ktorá na československo - maďarskom fronte mala iba 82 práporov. Dňa 16.júna 1919 došlo v Prešove k vyhláseniu Slovenskej republiky rád. Na Morave sa vytvoril armádny zbor o 24 práporoch a 33 delostreleckých batériách ( 8. a 9. divízia ) Zbor bol schopný kedykoľvek zasiahnuť.Operačné plány sa stali východiskom výstavby armády. Nariadení, z 10.10.1919 boli vytvorené 4 zemské vojenské veliteľstva medzi nimi aj v Bratislave. Po ukončení bojov s Maďarskom boli koncom roku 1919 pripravené všetky predpoklady pre to, aby bol Národnému zhromaždeniu predložený nový branný zákon č. 193 / 2 z 19.3.1920. Mierový stav armády sa určil na 150 000 tisíc mužov a trvanie vojenskej prezenčnej služby na dva roky. Najdôležitejšou úlohou francúzskej vojenskej misie, ktorá sa od 4.6.1919 úplne ujala velenia čs. armády, bola príprava unifikácie čs. armády v roku 1920. Dňa 10.2.1920 boli Francúzi pri založení Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave a 1.11.1921 Válečnej školy v Prahe.Medzinárodne právne boli hranice medzi ČSR a Maďarskom na Slovensku zakotvené v Trianonskej mierovej zmluve zo 4.6.1920. Vznik Česko - slovenskej republiky 28.októbra 1918 a jeho  armády bol v dejinách českého a slovenského národa historickou udalosťou mimoriadneho významu. 

Československá armáda v rokoch 1920 - 1938
Predvojnové Československo bolo obklopené susedmi, ktorí s výnimkou Rumunska, mali voči Československu i Slovensku územné nároky. Tento stav nútil československých politických a vojenských činiteľov k príprave vojenskej obrany so všetkými potencionálnymi protivníkmi na temer 2500 km dlhej hranici a bez možnosti okamžitej účinnej spojeneckej pomoci. Hlavný štáb čs. armády postupne od roku 1920 vypracoval plány vojenskej obrany republiky pre varianty jej ohrozenia zo strany Nemecka, Poľska a Maďarska.  Zemské vojenské veliteľstvo vzniklo v roku 1925 aj v Košiciach. Zemským vojenským veliteľstvám bolo od roku 1920 podriadených 12 peších divízií s 24 pešími plukmi, 2 horskými a 14 delostreleckými brigádami. Na dôležitých úsekoch hraníc boli zriadené hraničiarske prápory. V roku 1921 boli vytvorené 3 jazdecké brigády, postavené 3 letecké a 5 ženijných plukov. Na Slovensku a Podkarpatskej Rusi bola dislokovaná 9. a 12. pešia divízia a na Dunaji bol vytvorený ozbrojený oddiel riečneho loďstva.Dňa 1.1.1926 prezident ČSR prof. T.G.Masaryk odvolal náčelníka FVM div. gen. Mittelhausera a na jeho miesto nastúpil div. gen. E. Faucher.  Do polovice 30. rokov čs. armáda mala 12 peších a 2 horské divízie, 3 jazdecké brigády, 10 hraničiarskych práporov, 12 ľahkých a 2 ťažké delostrelecké brigády, 5 leteckých a 4 protilietadlové pluky. Vojenská situácia Československa sa zásadne zhoršila v rokoch 1933 po víťazstve nacistov v susednom Nemecku. Hlavný štáb preto už na jeseň roku 1933 pristúpil k reorganizácii vojnovej armády a celého systému zabezpečenia a krytia hraníc. Štvorplukové divízie boli reorganizované v trojplukové  a do armádnej štruktúry bola zavedená zborová organizácia. Vojnová armáda mala mať 23 peších divízií, 15 hraničných oblastí v sile peších divízií, 4 rýchle divízie a niekoľko peších divízií, ktoré sa mali motorizovať. K týmto vojskám sa pričlenilo 6 leteckých plukov a celý komplet bol začlenený do 4 poľných armády, 8 armádnych zborov, 6 hraničných pásiem krycej časti armády s kompetenciami armádnych zborov a do zálohy Hlavného veliteľstva operujúcich armád. Československo s 15 miliónmi obyvateľov bolo schopné postaviť 1,5 miliónovú armádu. Mohlo krátkodobo viesť účinnú vojenskú obranu. Veľmi nepriaznivo ovplyvňovalo možnosť efektívneho využitia ľudských zdrojov národnostné zloženie obyvateľstva. V roku 1930 bolo v ČSR 3 306 099 Nemcov, 596 861 Maďarov, 99 712 Poliakov. Obyvateľstvo národnostných menšín, nepriateľsky ovplyvňované susednými štátmi. Na prvom mieste v Európe v ČSR žilo 23% Nemcov čo k celkovému počtu obyvateľov sa Československo radilo na prvé miesto v Európe. Ekonomický potenciál ČSR bol podstatne nižší ako potenciál nacistického Nemecka.Vojenský priemysel svojou dislokáciou v Čechách nezodpovedal strategickým potrebám armády. Vojenským potrebám nezodpovedala ani komunikačná sieť. Preto v 30. rokoch bola postavená železničná trať z Brna na Nové Mesto nad Váhom, Trenčín, Handlovu, Červenú Skalu a Margecany. Zdvojená trať bola z Bylnice do Trenčianskej Teplej. a nová trať zo Vsetína do Púchova. Zásadný význam v prípravách vojenskej obrany republiky mal strategický plán, ktorý prijal hlavný štáb už v jeseni 1933. Strategický plán očakával, že čs. armáda bude bojovať vo faktickom obkľúčení proti vojenskej prevahe Nemecka a Maďarska až do príchodu spojeneckej pomoci v priebehu 2 - 3 mesiacoch. Velenie čs. armády sa preto rozhodlo získať čas do príchodu spojencov strategickou obranou, ktorá bola spojená s ústupovým manévrom armád z českých krajín na Slovensko.Veľký význam v pláne vojenskej obrany republiky sa kládol na výstavbu a využitie opevnení. Udržanie severnej a južnej Moravy bolo nevyhnutným predpokladom strategicky dôležitého ústupového manévru armády z Čiech na Slovensko.Výstavba opevnení na južnej Morave bola zahájená až po anšluse Rakúska v marci 1938. Na južnej Morave neboli vybudované ťažké opevnenia a čs. 4. armáda mala len objekty ľahkého opevnenia. Najvyššia rada obrany štátu nariadila výstavbu viacmenej lineárnych línií ľahkého opevnenia pozdĺž hranice v českých krajinách i na Slovensku.Výstavbu ľahkých opevnení na južnej hranici Slovenska bola zahájená v lete 1936. Do septembra 1938 bolo pozdĺž ľavého brehu Moravy, Dunaja, Ipľa a v pohraničnej oblasti od Lučenca až po Berehovo na Podkarpatskej Rusi postavených celkom 1942 ľahkých objektov vz. 37. Ťažké objekty boli postavené na predmestí Bratislavy, v Petržalke a 3 v okolí Komárna.Jedným zo zásadných opatrení strategického plánu vojenskej obrany ČSR bola redislokacia vojnového priemyslu z českých krajín na Slovensko. Už v roku 1930 začala výstavba zbrojovky v Dubnici nad Váhom ako tieňový závod Škody Plzeň. a prvé prevádzky zahájili výrobu v polovici roka 1936. Do septembrovej mobilizácie v roku 1938 nebola výstavba dokončená. V tom čase zbrojovka vyrábala 25 diel mesačne. Dodávala aj muníciu, letecké bomby a protitankové kanóny. V roku 1937 uviedla do prevádzky odštepný závod v Považskej Bystrici brnenská Zbrojovka. Vojenská výroba začala aj v Podbrezovej, Martine, Trnave, Starej Turej, Žiline, Trenčíne, Smoleniciach, Novákoch, Zemianskych Kostoľanoch, Prievidzi a Brezne. V pláne bolo premiestnenie leteckých továrni Letov a Aero do okolia Trenčína. V plánoch zostala aj autozbrojovka v Trenčíne.Rastúci strategický význam Slovenska viedol v druhej polovici 30. rokov k zvyšovaniu počtov mierovej armády, ktorá bola dislokovaná na Slovensku. K 1.1.1938 slúžilo na Slovensku 3 126 dôstojníkov. 2 191 rotmajstrov a 2 537 dlhšie slúžiacich poddôstojníkov. čo zodpovedalo asi tretine mierového počtu.Z celkového počtu dôstojníkov bol len jeden generál ( div. gen. Rudolf Viest ), 3 podplukovníci, 12 majorov, 61 štábnych kapitánov, 46 kapitánov, 57 nadporučíkov a 171 poručíkov. Hlavný štáb vyčlenil na zabezpečenie slovensko poľskej hranice 16. pešiu divíziu. Hlavný štáb vyčlenil proti očakávanému útoku maďarskej armády asi pätinu síl vojnovej armády. Všeobecnou mobilizáciou bolo v dňoch 23. - 29.9.1938 postavených 40 zväzkov, z ktorých bolo 35 peších, 4 rýchle a 1 motorizovaná. Bolo povolaných 1 004 000 vojakov 18 ročníkov I. a II. zálohy a celkový počet vojnovej armády dosiahol 1,5 mil. vojakov. Do vojnovej armády nebolo zaradených asi 420 000 vojakov nemeckej, maďarskej a poľskej národnosti. V bojových útvaroch bolo začlenených asi 660 000 vojakov. V organizačnej štruktúre armády bolo asi 2 300 diel, 1 306 protitankových kanónov, 265 veľkoražných protilietadlových guľometov, 62 000 guľometov a 1 063 mínometov. Armáda mala 70 technicky nedokonalých tančíkov T - 33, 50 ľahkých tankov vz. 35 a 60 obrnených áut vz. 27 a 30. Čs. letectvo aj s improvizovane vyzbrojenými záložnými strojmi dosiahlo počet 838 lietadiel, z ktorých bolo 259 pozorovacích, 61 priezvedných, 326 stíhacích, 101 ľahkých bombardovacích, 54 ťažkých bombardovacích a 37 cvičných. Z plánovaných 64 batérií protilietadlového delostrelectva bolo postavených 54 s 240 delami, ktoré boli začlenené do teritoriálnej ochrany. Armáde úplne chýbali protitankové míny a vojsková protilietadlová ochrana proti lietadlám. Nemecká armáda mala k 29.9.1938 proti ČSR 503 604 vojakov, 1 179 tankov, 2 456 delá 70 mm a väčšie, PTK 1990, mínomety 3 673, PLK 360, LG 104 495. Obranou Slovenska bola poverená 3. armáda ( " Štefánik " ) pod velením arm. gen. J. Votrubu VS Kremnica. Tretia armáda mala 3 armádne zbory( VII.az, HP - XV, HP XVI ). Na Slovensku bolo nasadených 9 zväzkov v ktorých bolo 117 228 vojakov, 16 tankov, 438 del, 138 PT kanónov,7 462 guľometov,  a 189 mínometov. Ťažisko obrany bolo sústredené v úseku Šahy - R. Sobota, kde bol očakávaný aj smer hlavného úderu maďarskej armády. Mníchovská dohoda nacistického Nemecka, fašistického Talianska, Veľkej Británie a Francúzska na úkor Československa, bola zradou a pošliapaním zásad demokracie. Bola vnútená čs. politickým predstaviteľom pod hrozbou vojny, a preto bola a je od začiatku neplatná. Mníchovskou kapituláciou bola čs. armáda porazená politicky, nie však vojensky. Francúzska vojenská misia definitívne skončila k 31.1.1939.
Armáda prvej Slovenskej republiky  14.marec 1939 - apríl 1945 
Dôležitú kapitolu vojenských dejín Slovenska predstavuje obdobie  bohaté na udalosti a javy spojené so situáciou v Európe. Dňa 14. marca 1939 Slovenský snem vyhlásil samostatný Slovenský štát.Do čela vlády bol postavený Dr. Jozef Tiso.Do slovenských národných dejín vznikom Slovenskej republiky vstúpil fenomén vojenstva v celej svojej komplexnosti , počínajúc vojenskou politikou štátu, cez vznik a výstavbu vlastnej armády až po jej  praktické bojové nasadenie. Slovenská armáda sa začala formovať v druhej polovici marca 1939 na základe delimitácie jednotiek a útvarov bývalej československej armády. Bola od začiatku budovaná ako mocenský nástroj ľudáckeho režimu. A to podľa možnosti na národnom princípe. Mala plniť nielen vnútornú potlačovateľskú  a vonkajšiu obrannú funkciu, ale počas II. svetovej vojny  sa stala nástrojom uplatňovania zahraničnej politiky režimu.Či skôr jeho účasti na agresívnej politike nacistického Nemecka a jeho spojencov.  Jednou z najdôležitejších úloh bolo v tom čase vojenské zabezpečenie hraníc s Poľskom a Maďarskom.Dňa 15.3.1939 Maďarsko začalo s okupáciou Karpatskej Ukrajiny.   Charakter a funkcie armády ovplyvňovalo v prvom rade zloženie dôstojníckeho zboru.Rôzna bola aj ideovo - politická orientácia. Jadro dôstojníckeho zboru slovenskej armády ju dostalo ešte v čs. vojenských školách. Armáda vznikala pod bezprostredným dozorom orgánov nacistického Nemecka. A to v čase rozbitia ČSR a jej armády, pod vplyvom obsadenia západného Slovenska nemeckou brannou mocou, bezuzdného koristenia vojenského materiálu tam uskladneného. Nemecká armáda v mesiacoch marec - apríl 1939 vyviezla zo Slovenska vojnový materiál za 1 496 582 682 Ks. Dozor nad slovenskou armádou a bezpečnostnými silami, ich reorganizáciu, výcvik a výchovu sa Nemci snažili orientovať na predpokladanú súčinnosť vo vojnových konfliktoch.  Pri slovenskom MNO pôsobila Nemecká vojenská misia. Jej súčasťou bol spravodajský detašmán abwehru, doplňovacie veliteľstvo SS pre Slovensko.Mala okolo 50 členov a podliehala priamo OKW v Berlíne. Na MNO a v jednotkách armády pôsobili nemeckí poradcovia " berátori " ktorých bolo 260. Pre dozor nad slovenským letectvom bola zriadená Nemecká vojenská letecká misia s 34 pracovníkmi, dislokovaná na letisku Vajnory, neskôr v Trenčíne. Bezpečnostné sily boli pod dohľadom Nemeckej policajnej misie. Zbrojárske a so zbrojnou výrobou súvisiace priemyselné  podniky boli po dozorom  nemeckého "dôstojníka pre branné hospodárstvo ". Priamo v podnikoch dozeral " bezpečnostný riaditeľ".  Vláda Dr. Jozefa Tisu Slovensko  uzavrelo s nacistickým Nemeckom tzv. ochrannú zmluvu ( Schutzvertrag ) 18.3.1939 vo Viedni a 23.3.1939 v Berlíne. Zmluvu podpísali štátny tajomník pre špeciálne misie. Dr. Vilhelm Keppler a ríšsky minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop, za slovenskú vládu predseda Dr. Jozef Tiso, podpredseda vlády Dr. Vojtech Tuka a minister zahraničných vecí Dr. Ferdinand Ďurčanský. V dňoch 12.-13.8.1939 bola podpísaná Zmluva o ochrannom pásme, detailnejšie spresňujúca výklad niektorých článkov ochrannej zmluvy.Podpísali ju predseda vlády Dr. Jozef Tiso, nemecký vyslanec v Bratislave Hans Bernard a veliteľ Nemeckej vojenskej komisie generálporučík Franz Barckhausen.
Základná organizácia brannej moci na Slovensku:
Vláda schválila 2.mája 1939 základnú organizáciu brannej moci v tejto štruktúre: Najvyšší veliteľ brannej moci. Najvyšším veliteľom mala byť hlava štátu ( v tom čase predseda vlády Dr. Jozef Tiso, za prezidenta bol zvolený 26.10.1939 ),  MNO pplk. Ferdinand Čatloš ( od 14.4.div.gen., od 17.5.gen.I.tr. MNO  sa skladalo z troch odborov: ( I. prezidiálny, II. správny, III. inšpektorát - veliteľ div. gen. I.tr. Rudolf Viest, Hlavné vojenské veliteľstvo  - MNO gen.F.Čatloš. HVV sa skladalo: Štáb hlavného vojenského veliteľa a veliteľov zbraní a služieb. NŠ  - mjr. gšt. Štefan Jurech ( od 17.5.pplk. gšt. ), podnáčelník škpt. gšt. Emil Novotný ( od 17.5. mjr.gšt. )Toto personálne zloženie však dlho nevydržalo. Už 14.8. bol za náčelníka štábu menovaný mjr.gšt. Emil Novotný a podnáčelníka mjr. gšt. Karol Peknik. Pplk. gšt. sa stal generálnym sekretárom obrany štátu. V tom čase bola menovaná Najvyššia rada obrany štátu a Medziministerský zbor obrany štátu.   3 vyššie veliteľstvá ( VV): VV 1 - SV - Trenčín, veliteľ plk. pech., od 17..5. gen. II.tr. Anton Pulanich, VV 2: ( SV - Banská Bystrica, veliteľ plk. del., od 17.5. gen.II.tr. Alexander Čunderlík, VV 3 ( SV - Prešov, veliteľ pplk.gšt., od 17.5.plk. gšt. Augustin Malár. Dňom 18.8.1939 A.Hitler rozhodol ponechať zbrane pre 125 - tisíc mužov slovenskej armády a pre ďalších 25 - tisíc ako náhradu úbytku.
Útvary, jednotky a ústavy vyšších vojenských veliteľstiev 2.5.1939:
VV I Trenčín: p.pl.4, del.pl 1, jazdecká koruhva 1, vozatajská eskadróna 1, zbrojnica 1 a muničný skla, proviantný sklad 1, vojenská nemocnica 1 všetko v Bratislave, p.pl.5, letka 10 v Nitre, ženijná rota 1 v Hlohovci, telegrafný prápor III v Trnave, automobilový oddiel I v Trenčíne.
VV 2 Banská Bystrica: del.pl.2, ženijná rota 2, automobilový oddiel II, zbrojnica 2 a muničný sklad v Banskej Bystrici, p.pl.3, vozatajská eskadrona 2, letka 16, proviantný sklad 2 vo Zvolene,  SP I Banská Štiavnica, SP II Revúca, SP III Nová Baňa, SP IV Rimavská Kokava, jazdecká koruhva 2 Nitra, telegrafný prápor I Turč. Sv. Martin, vojenská nemocnica Ružomberok
VV 3 Prešov: p.pl.2, del.pl.3, vozatajská eskadróna 3, telegrafný prápor II, automobilový oddiel III, vojenská nemocnica 3 Prešov, SP V, ženijná rota Michalovce, p.pl. 1 Levoča, SP VI Trebišov, del.pl.4 Kežmarok, jazdecká koruhva 3 Humenné, letka 13 Spišská Nová Ves, zbrojnica 3 a muničný sklad, proviantný sklad Poprad.
Na jeseň 1939 boli vyššie veliteľstva premenované na veliteľstvá divíznych oblasti ( VDO )  a SV Trenčín, Banská Bystrica  a Prešov. V Banskej Bystrici sa vytvorilo Veliteľstvo pozemného vojska ( VPV ) a v Trenčíne Veliteľstvo vzdušných zbrani ( VVZ ).          
Malá vojna z Maďarskom 23.3.1939 - 4.4.1939
Maďarská vláda už 15. marca 1939 sa poponáhľala uznať Slovenský štát ( oficiálny názov Slovenská republika od 1.8.1939 ) už o týždeň s ním vyvolala vojenský konflikt.Maďarská armáda využila skutočnosť, že bývalá čs. armáda bola v štádiu absolútneho rozkladu a slovenská v štádiu zrodu. Dňa 23. maca 1939 zaútočili maďarské vojská z nimi obsadenej Zakarpatskej Ukrajiny všeobecne na smeroch Sobrance, Humenné, Michalovce a Prešov.Konflikt sa ešte viac vystupňoval o dva dni neskôr, keď 25.marca 1939 bombardovalo maďarské letectvo Spišskú Novú Ves. Počet padlých počas slovensko - maďarského konfliktu na slovenskej strane ( od 14.3. - 17.4. ) sa vyšplhal na 21 vojakov ( včítanie finančnej stráže, HG a obetí nehôd) a 8 civilov ktorí zahynuli počas bombardovania letiska  v Spišskej Novej Vsi. Na maďarskej strane bolo do večera 26.3. 20 mŕtvych a 48 zranených. Konflikt síce skončil prímerím a 4. apríla 1939 dohodou. Udalosti ukázali, že i keď maďarské vojská narazili na vojensky slabého a nedostatočne organizovaného súpera, tento ich morálne a bojovou odhodlanosťou  prevýšil. Nedovolil im obsadiť ani to územie, ktoré bolo Maďarsku na zákrok Nemecka neskôr priznané diplomatickou cestou. Išlo asi o 20 km široký pás pozdĺž celej východnej hranice so 78 obcami a asi 40 000 obyvateľmi.
Česi a Slováci v prvom proti nemeckom odboji v Poľsku v roku 1939
Prvou krajinou, kde došlo k pokusu o sformovanie vojenskej jednotky z českých a slovenských emigrantov bolo Poľsko. Dňa 30.4.1939 sa na československom konzuláte v Krakove zišla skupina 40 dobrovoľníkov, z ktorých 7 prijalo výzvu konzula dr. Vladimíra Henzla vytvoriť vojenskú jednotku. Na konci prvej dekády mája mala táto vojenská skupina už 90 príslušníkov. Jej veliteľom sa stal npor. Jiří Král. Prví slovenskí vojaci v uniforme prišli do Krakova 10.mája a do konca mája ich bolo spolu 22 a počas júna pribudlo ďalších 64. Medzi nimi boli aj prví dôstojníci slovenskej armády  - npor. Ľudovít Sozanský a por. J. Koreň. Medzi tými, ktorí sa prihlásili do poľského letectva bola skupina 8 slovenských letcov od 64. letky 1. let.pluku ktorí 7. júna 1939 preleteli z Piešťan do Poľska na troch lietadlách Letov Š - 328, a to des.let.Ján Lazar- pilot a čat.let.František Knotek - pozorovateľ- strelec od technickej letky, des. let.Jozef Káňa - pilot a slob.let.Karol Valach - strelec, des. let. Imrich Gablech - pilot a des.let. Jozef Rehák - rádiotelegrafista ktorí pristáli na letisku Deblin a na Aero Ab.101 des.let. Jozef Hrala - pilot a čat.let. Ľudevít Ivanič - mechanik pristáli v Krakove a následne preleteli do Deblina.Slovenskí a českí letci, ktorí vstúpili do poľského letectva boli sústredení v Debline a na letisku v Pulawách.  Dňa 11.júna 1939 prišiel do Krakova pplk. Ludvík Svoboda, ktorý 19.júna 1939 prevzal velenie nad vojenskou skupinou. a jej príslušníkov rozdelil do pešieho práporu, delostreleckého oddielu a leteckej perute.Na konci júna velenie poľskej armády československej vojenskej skupine určilo tábor v Malých Bronowiciach a približne o mesiac neskôr ponúklo vojenským špecialistom ( letcom, delostrelcom, ženistom a telegrafistom ), aby na základe dohody vstúpili do poľskej armády. Ponuka sa však nestretla s pozitívnym ohlasom. Na konci augusta 1939 poľské velenie rozhodlo o presune československej vojenskej skupiny ďalej do vnútrozemia a pridelilo jej tábor v Lesznej pri Baranowiciach. Medzi tým stúpol počet príslušníkov skupiny na 870. Medzi nimi bolo aj 430 Slovákov. Do tábora v Lesznej bolo odoslaných 632 osôb a zvyšok zostal v Malých Bronowiciach pod velením škpt. F. Divokého. Dňa 1.septembra 1939 po príchode do tábora v Lesznej sa príslušníci skupiny dozvedeli, že nemecké vojská napadli Poľsko. Československí letci po vypuknutí vojny sa rozdelili na niekoľko skupín, vykonávali prieskumné lety a prelietavali lietadlá hlbšie do poľského vnútrozemia.  O dva dni neskoršie bola dekrétom prezidenta Poľskej republiky I. Moścického oficiálne povolená výstavba Českej a slovenskej légie. Za jej veliteľa poľské velenie určilo generála Leva Prchalu. Faktickým veliteľom légie však zostal pplk. L.Svoboda.Rýchly priebeh vojnových udalosti už neumožnil, aby táto prvá československá zahraničná vojenská jednotka bola dobudovaná tak, aby mohla zasiahnuť do bojov ako celok. Na začiatku septembra mala vo výzbroji len 4 ťažké a 9 ľahkých guľometov. V dôsledku postupu nemeckých vojsk, ktorý vytváral hrozbu, že česká a slovenská légia by mohla padnúť do zajatia, vydalo poľské velenie 11. septembra 1939 rozkaz na evakuáciu tábora v Lesznej. Už v noci z 11. na 12.9.1939 sa jednotka začala presúvať smerom na Rovno a Ľvov. Postup nemeckých vojsk k Ľvovu však prinútil zmeniť smer transportu na ukrajinský Ternopol. 13. septembra sa príslušníci légie dočasne ubytovali v mestečku Hluboczek Wielki. Na druhý deň dostal pplk. L.Svoboda rozkaz, aby vyslal guľomentnú jednotku na posilnenie protilietadlovej obrany Ternopolu. Skupina pod velením Slováka por. v zál. P. Styka v sile 27 osôb, 3 ťažké a 6 ľahkých guľometov 17. 9. 1939 skutočne zasiahla proti nemeckým bombardovacím lietadlám, pričom jedno zostrelila a ďalšie poškodila.17. septembra 1939 začala ťaženie proti Poľsku Červená armáda a jej vojská sa priblížili k prietoru, kde sa nachádzala hlavná časť českej a slovenskej légie. V tejto situácií sa pplk. L. Svoboda rozhodol, že jednotku presunie na územie obsadené sovietskymi vojskami, aby sa vyhla nemeckému zajatiu. V noci zo 17. na 18. septembra hlavné sily légie dosiahli obec Horodyšče, kde sa stretli s jednotkami Červenej armády a po odzbrojení boli odoslané do ich tyla. Na územie obsadené Červenou armádou sa dostala aj jednotka por. P. Styka. Zo skupiny pplk. L.Svobodu sa väčšina z nich v roku 1940 rozhodla odísť k československým jednotkám vo Francúzsku a na Stredný Východ.Skupina škpt. Františka Divokého v počte 189 mužov sa pri ústupe z Malých Bronowíc dostala na územie Rumunska a potom na Stredný východ a do Francúzska. Na začiatku poslednej dekády septembra časť letcov prešla do Rumunska a zvyšok sa dostal na územie obsadené Červenou armádou, kde sa pripojili ku skupine pplk. L. Svobodu.             
Účasť armády Slovenského štátu na ťažení proti Poľsku 1.9.1939 - 7.9.1939
Mobilizácia slovenskej armády začala 26.augusta 1939 povolaním 15 ročníkov. Medzitým pokračoval presun jednotiek s cieľom zabezpečiť severnú hranicu Slovenska.  K 28.augustu 1939 boli nemecké vojská 7. pešia divízia, 2. tanková divízia a 4. ľahká divízia dislokované na Slovensku pripravené k útoku na Poľsko. Dňa 1. septembra 1939 nemecká armáda viedla útok proti Poľsku aj z územia Slovenska. K útoku proti Poľsku sa pripojila aj  Slovenská armáda. K dispozícií bolo 51 306 mužov. Dňa 29.augusta 1939 vzniklo Veliteľstvo slovenskej poľnej armády ( krycí názov " Bernolák " ) v Spišskej Novej Vsi na čele s gen. I. tr. F. Čatlošom. Do jeho podriadenosti patrili 3 pešie divízie: 1. ( " Jánošík ", V - gen.II.tr. Anton Pulanich), 2. ( " Škultéty", V - pplk. pech. Ján Imro), 3. ( "Rázus ", V - plk.gšt.Augustín Malár), nekôr k nim pribudla Rýchla skupina ( " Kalinčiak " ). Divízie sa vytvorili z troch VV. Zároveň však došlo k určitým zmenám, z dôvodu presunu divízií k hraniciam  a ich následnému formovaniu. V dôsledku zmien boli divízie, okrem iného, zložené z následujúcich peších a delostreleckých plukov. 1. Jánošík - p.pl.1 ( V - pplk. pech. Pavel Kuna ).,p.pl.4 ( V - pplk. pech. Ladislav Bodický, od 14. septembra mjr. pech. Emil Krivoš)., p.pl. 6 ( V - mjr. pech. Mikuláš Markus)., del. pl.1 ( V - mjr. del. Mirko Vesel ). 2. Škultéty - p.pl.3 ( V - mjr. pech. František Krakovský), del. pl. 2 ( V - mjr. del. Július Smutný) 3. Rázus - p.pl. 2 (  V - mjr. pech. Ján Stenzinger, od 14. septembra mjr. pech. Karol Kubíček ), p.pl. 21 ( V - ?, od 14.septembra mjr. pech. Ondrej Zverin), del. plk.4 ( V - mjr. del. Emil Perko )., del. pl. 3 ( V - ? ). P.pl. 5 ( plk. pech. Eduard Lifka ) sa po presune 2. divízie na východ začlenil do 3. divízie. 7. septembra do 2. divízie prešiel p.pl. 2. Podľa hlásenia DMK z 28. augusta už prebiehala výstavba B útvarov, konkrétne p.pl. 35 ( V od 14. septembra mjr. pech. Josef Tlach ) a p.pl. 18 ( V od 14. septembra pplk. pech. Michal Širica). Jednotky do priamych bojov nezasiahli, až na propagačnú výpadovú akciu v dňoch 1. - 7.9.1939. Svedčia o tom i minimálne vlastné straty 18 mŕtvych a 46 ranených, spôsobené viac rôznymi nehodami, ako priamou bojovou činnosťou.
Česko - Slovenský odboj na Západe - Francúzsko 1939 - 1940
Pre väčšinu čs. emigrantov ktorí prišli do Poľska na začiatku roka 1939 bola len možnosť ako sa dostať do Francúzska resp. do Veľkej Británie, kde sa sústreďovala prevážna časť emigrácie.Už 21.marca 1939 vytvoril československý vyslanec v Paríži dr. Štefan Osuský Ústredný výbor zahraničnej akcie vo Francúzsku a prehlásil sa za jediného " nositeľa národnej zvrchovanosti česko - slovenskej", čo zdôraznil aj v nóte adresovanej francúzskemu ministrovi zahraničných vecí G. Bonnetovi z 3. apríla 1939.  Súhlas francúzskej vlády so vstupom  4000 českých a slovenských dobrovoľníkov do Cudzineckej légie umožnil, aby z poľských prístavov v období od 22. mája do 21.augusta 1939 odplávalo do Francúzska šesť lodných transportov s 1211 československými vojakmi. Krátko pred vypuknutím 2. svetovej vojny, 28.augusta 1939, vyslanec ČSR vo Francúzsku dr. Štefan Osuský odovzdal francúzskej vláde nótu, v ktorej žiadal, aby " vláda republiky Francúzskej dovolila začať vo Francúzsku organizovanie jednotiek, ktoré by boli považované za integrálnu súčasť národnej armády česko - slovenskej, budú" riadnym vojskom Česko - Slovenskej republiky, vytvoreným mobilizáciou všetkých našich príslušníkov v spojeneckých štátoch, prípadne aj v štátoch neutrálnych, pokiaľ by to bolo možné". Jeho postoj, ale aj názory na riešenie v sťahov Čechov a Slovákov , sa stal predmetom ostrého politického boja medzi ním a dr. Edvardom Benešom. Francúzska vojenská správa určila mestečko Agde, kde sa formovala čs. jednotka. Vyslanec Š. Osuský v nóte z 2.9.1939 adresovanej francúzskemu MZV, požiadal o povolenie výstavby leteckých jednotiek. V druhej polovici septembra 1939 prišli prvé stovky dobrovoľníkov, medzi nimi aj 112 osôb slovenskej národnosti. Už 28.9.1939 vznikol 1. čs. náhradný prápor, 29.9. 1. čs. peší prápor. V memorande z 8. októbra 1939, ktorým sa obrátil na dr. E. Beneša s požiadavkou vydať deklaráciu o štátoprávnom postavení Slovenska v obnovenom " Česko - Slovensku", sa postavil proti pražskému centralizmu. K dr. Št. Osuskému sa v tejto otázke pridali aj ďalší slovenskí emigranti rôznej politickej orientácie, napr. Ján Paulíny - Tóth, dr. Vladimír Clementis a dr. Milan Hodža. Dňa 12.10.1939 spoločne vypracovali" Memorandum o slovenskej otázke". Dňa 16.10.1939 bol zriadený čs. peší pluk 1. Do konca októbra dosiahol stav čs. vojska vo Francúzsku 1949 osôb, z toho 673 slovenskej národnosti. Dňa 15.11.1939 sa rámcovo sformoval čs. peší pluk 2. Zároveň boli položené základy pre výstavbu ďalších jednotiek ( delostrelectvo, ženijné, spojovacie a letecké ), ktoré sa mali vytvoriť po vykonaní mobilizácie. 17.11.1939. Osuského návrh vybudovať čs. letectvo vo Francúzsku bol prijatý kladne a 17.11. bola podpísaná dohoda o čs. leteckých jednotkách vo Francúzsku.   ČSNV vydal mobilizačný rozkaz a 1. decembra bola publikovaná vyhláška o odvodoch čs. občanov, podpísaná na základe rozhodnutia francúzskej vlády Š. Osuským.  Od januára 1940 bolo odvedených do čs. vojska 8 169 osôb. Výrazný nárast príslušníkov čs. vojska a spolu s transportmi zo Sovietskeho zväzu a Stredného východu, ako aj čs. interbrigadisti, ktorí boli internovaní vo Francúzsku.  To umožnilo 15.1.1940 vytvoriť 1. čs. pešiu divíziu pod velením gen. R. Viesta. Veliteľstvo divízie bolo v Béziers. Na začiatku januára 1940 bolo 584 osôb registrovaných k leteckým jednotkám.Medzi letcami - dôstojníkmi bol jeden Slovák mjr. let. Ján Ambruš.  K 23.2.1940 bolo v čs. jednotkách 8 535 príslušníkov, z toho  3 810 Slovákov čo bolo 44, 63 %. Dňa 10.mája 1940 začalo ťaženie nemeckých vojsk v západnej Európe. Táto situácia si vyžiadala intenzívne prípravy na nasadenie čs. jednotiek. Pre nedostatok zbraní a iného vojenského materiálu sa vytvorili dva bojaschopné pešie pluky. Z pešieho pluku 1 pod velením plk. Jana Kratochvíla  a pešieho pluku 2 pod velením plk. Jana  Satorie  vznikla tzv. divízna pechota. Veliteľom tohto zväzku sa stal gen. Jaroslav Čihák ( Znamenáček ). K zmene na poste veliteľa divízie  došlo, keď zo zdravotných dôvodov gen. R. Viesta 14.6.1940 vystriedal gen. Bedřich Miroslav ( Neumann). Do 25.mája 1940 narástol celkový počet čs. vojska vo Francúzsku na 12 145 osôb.Pešie pluky divíznej pechoty sa už od 5.6.1940 začali presúvať do prifrontového pásma v priestore Montigny, S.Aube a Autricourt asi 200 km jv od Paríža. Peší pluk 1 sa do priestoru bojového nasadenia presunul 12.6.1940. Počas presunu nastali zmeny zmeny v podriadenosti a zadanej úlohy  a tak  zaujal  obranu pri Colommieres na predmostí rieky Grand Morin. Večer 13.6. už jednotky museli odrážať predsunuté sily protivníka, ktoré postupovali k ich obranným postaveniam. Nemecké tankové a motorizované zväzky prekročili rieku Marnu dostal veliteľ pešieho pluku 1 rozkaz zničiť most cez rieku a ustúpiť na juh, s úlohou zaujať obranu na južnom brehu rieky Seiny. Francúzske jednotky predčasne zničili most, než sa skončil prechod celého pluku. Na severnom brehu zostal 1. peší prápor, ktorý tu musel zanechať ťažké zbrane, autá a prekročiť rieku na improvizovaných prostriedkoch. V dôsledku rýchlo sa meniacej situácie a ústupu francúzskych vojsk dostal peší pluk 1 rozkaz ustúpiť k mestu Gien, kde v dňoch 16. a 17. 6. bránil prechody cez rieku Loiru a Ocru. Ústupová trasa pluku v následujúcich dňoch smerovala na Presley, za rieku Cher cez St. Pierre, Chatearoux do priestoru St. Junien, kde 22.6. musel ustúpiť do  Nontronu. Prvými obrannými bojmy jednotky pešieho pluku 2 prešli už 12. a 13. 6., keď v priestore severne od Coulommiers chránili prechody cez rieku Marnu medzi ústim rieky Oureq a mestom La Ferté s. Jouarre. V noci na 14.6. boli prinútené opustiť svoje postavenia v dôsledku ústupu francúzskych jednotiek. Už večer 15.6. pokračovali v ústupe za rieku Seinu a potom vlakom do mesta Gien pri rieke Loire. Večer 16.6.pešie prápory sa rozvinuli medzi osadami La Ronce a St. Gondon západne od Gienu. Dňa 17.6. 1940 francúzsky predseda vlády maršal Pétain oznámil že Francúzsko žiada o prímerie. Peší pluk 2 18.6. odrazil pokus nemeckých jednotiek prekročiť rieku Loiru. Susedné francúzske jednotky ale nedokázali udržať obranu a tak peší pluk 2 ustupoval cez Sousmes a Bélabre do Nontronu.Pred kapituláciou Francúzska bolo v poľných letkách francúzskeho letectva zaradených celkom 150 čs. letcov. Čs. piloti zostrelili 166 a pravdepodobne ďalších 19 nepriateľských lietadiel, pričom ich vlastné straty boli 32 letcov z toho 21 padlo v boji alebo bolo nezvestných. Medzi najúspešnejších letcov sa zaradili škpt.  A.Vašátko, por. F.Peřina, ppor. V.Cukr, ppor. J.Stehlík, kpt. T.Vybíral, kpt.J.Klán, ppor. F. Chábera, ppor. V.Jícha, mjr. E.Čížek, ppor. V.Šlouf a niekoľko ďalších.  Francúzsko kapitulovalo 22. júna 1940. V Notronu sa 23.júna  stretli zvyšky oboch plukov a následujúci deň, už odzbrojené, odišli do prímorského mesta Narbonne.Veliteľ 1. čs. divízie gen. Miroslav vydal rozkaz o príprave odsunu čs. jednotiek z Francúzska. Následne zástupca NŠ divízie mjr. Karel Ondráček nariadil veliteľom jednotiek vypracovať zoznamy vojakov ktorí zostanú vo Francúzsku, a vojakov, ktorí dobrovoľne zostanú v čs. zahraničnom vojsku. Z evakuácie boli vyradení vojaci, ktorí si pre chovanie a osobné vlastnosti nezasluhujú zostať vo vojsku, ako aj osoby politicky nespoľahlivé. Vo vojsku zostali len dobrovoľníci, ktorí podpísali zvláštne vyhlásenie. Ostatných vojakov odovzdali francúzskej vojenskej správe na demobilizáciu. Vyhlásenie o ďalšej dobrovoľnej službe podpísalo 3 769 vojakov vrátane príslušníkov čs. vojenskej správy, veliteľstva čs. vojenských jednotiek, veliteľstva 1. čs. divízie a náhradného telesa. Z prístavu Sété k 27. 6.1940 evakuovali do Veľkej Británie 4 309 príslušníkov pozemného vojská. Vo Francúzsku zostalo 7 096 osôb ( demobilizovaní, nezvestní a zbehovia ). Do 15.8.1940 sa vo Veľkej Británii shromáždilo 906 čs. letcov. V ústupových bojoch  padlo 48 vojakov slovenskej národnosti. Mnohí čs. občania ktorí zostali vo Francúzsku sa aktívne zapojili do francúzskeho hnutia odporu Za statočnosť a príkladné bojové činy počas nasadenia čs. divíznej pechoty do bojov pri obrane Francúzska v júni 1944 bolo vyznamenaných 32 vojakov pozemných jednotiek francúzskym vojnovým krížom Croix de Guerre, 132 Československým vojnovým krížom 1939 a 109 Československou medailou Za chrabrosť pred nepriateľom.             
Česko - Slovenský odboj vo Veľkej Británií 1940 - 1945

Vhodné podmienky pre uznanie čs. zahraničnej vlády v Anglii nastali po porážke Francúzska a nástupom Churchillovej vlády. Anglii hrozila politická izolácia a potrebovala spojencov. Čs. emigrantskej vláde výdatne pomohol príchod zbytku čs. vojsk z Francúzska.Tento fakt dodal pevnejšie a právne základy pre utvorenie a uznanie vlády. Koncom júna 1940 dr.E.Beneš obdržal záväzný prísľub od anglických úradov a 9. júla 1940 zaslal anglickému ministrovi ZV lordovi Halifaxovi dopis, v ktorom podrobne vysvetlil svoje zámery, zloženie novej vlády a úmysel ustanoviť pomocný parlamentný orgán - tzv. Štátnu radu. Lord Halifax odpovedal Benešovi 18.7.1940 a oznámil mu, " že vláda Jeho Veličenstva v Spojenom kráľovstve je v zásade ochotná uznať dočasnú československú vládu takto ustanovenú a umožniť jej činnosť na území , ktoré je pod právomocou vlády Jeho Veličenstva v Spojenom kráľovstve". Halifax vyslovil tiež súhlas s navrhovanou Štátnou radou a jej kompetenciami, nezabudol  však dodať: " Prajem si, aby bolo jasno, že vláda Jeho Veličenstva, prikročuje k tomuto uznávaciemu aktu,  nemá v úmysle sa tým vopred zaviazať, že uzná, alebo bude podporovať stanovenie ktorýchkoľvek budúcich hraníc v strednej Európe. Rád by som tiež uviedol, že sa nedá predpokladať...že, svojim postupom po udalostiach 15. marca 1939 zaujala vláda Jeho Veličenstva akékoľvek definitívne stanovisko pokiaľ ide o právnu kontinuitu Československej republiky. Dňa 21.7.1940 oznámilo anglické MZV, že uznáva československú dočasnú vládu v tomto zložení: Predseda vlády Msgre J. Šrámek, MZV J.Masaryk, MNO gen. S.Ingr, minister financií dr. E.Outrata, minister vnútra dr. J.Slávik, minister sociálnej starostlivosti F.Němec, štátni ministri dr. L. Feierabend, Ing. J.Nečas, dr. Št. Osuský, štátny tajomník v ministerstvu sociálnej starostlivosti J.Bečko, v ministerstvu ZV dr. H.Ripka, a v MNO gen. R. Viest a neskoršie menovaný štátnym ministrom J.Lichner. Vláda bola menovaná dr. E.Benešom. Dňa 21.7.1940 bola ustanovená aj Štátna rada. v ktorej mimo iných boli dr. M. Hodža, R.Bechyne, dr.J.Čaplovič, B.Laušman, dr. V.Klecanda, dr. J.Stránsky, F.Uhlíř, F.Hála, G. Kleinberg a A.Vido.

V polovici júna 1940 - po nešťastnej francúzskej anabázi sa preriedené rady čs. vojakov preplavili do Veľkej Británie a boli sústredení v dočasnom stanovom tábore v zámockom parku c Cholmondeley pri Chestri, asi 30 km južne od Liverpoolu. Anglické ukľudňujúce prostredie nemohlo zahladiť hlboké rozpory, ktoré sa nahromadili vo vnútri čs. vojska ešte vo Francúzsku a ktoré vyvrcholili v otvorenú krízu v lete 1940 v Cholmondeley. Vojenská správa sa nepoučila z predchádzajúcich udalosti vo Francúzsku, kde sa dôstojnícky zbor choval nevhodne k vojakom. Nevyvodila žiadne, ani tie najzákladnejšie dôsledky proti veliteľom, ktorí sa odborne i morálne zdiskreditovali a vyslúžili si všeobecne opovrhnutie a nenávisť mužstva.Naopak ich ponechala naďalej vo funkciách  a hodnostiach a k znovu uplatneniu koncepcie branného zákona v anglických pomeroch, pričom vo Veľkej Británii neexistovala pre čs. občanov branná povinnosť, a čs. vojsko vo Veľkej Británií nemalo žiadne určité právne postavenie a jeho budúcnosť bola nejasná.Vojaci, ktorí očakávali, že zmena prostredia prinesie aj zmenu pomerov vo vojsku, sa dožili sklamania. Reakční velitelia zostali na svojich miestach a chystali sa znovu komandovať svoje mužstvo.Zakazovali vojakom vychádzky, jednali s nimi hrubo a vyskytli sa aj prípady fyzického násilia, hlavne zo strany poľného četnictva. Taktiež antisemitizmus a nacionálny šovinizmus niektorých dôstojníkov strpčoval život podriadených. Nechýbali ani vyhlásenia, že kto sa nepodriadi ich vôli, bude opäť vyvezený do Francúzska. Vojenská správa sa odhodlala k protiofenzíve. Dňa 23.7. 1940 zvolali velitelia zhromáždenie a vydali výzvu, aby vystúpili všetci ti, ktorí odmietajú podriadiť sa rozkazom svojich veliteľov. Z nastúpených jednotiek vystúpilo 539 mužov. Vojaci boli odzbrojení, oddelení od ostatných vojakov a umiestnení do ohradeného priestoru v tábore. Dňa 26.7.1940 prišiel do tábora v Cholmondeley  prezident dr.E.Beneš, aby zachránil situáciu a utíšil pobúrených vojakov. Vojaci vykonali nástup a slávnostný pochod na uvítanie prezidenta. Skupina čs. interbrigadistov ( dobrovoľníci z občianskej vojny v Španielsku ) nastúpila k slávnostnému pochodu oddelene pod velením ppor. K. Schwarza. Dr.E.Beneš po skončení prehliadky predniesol prejav v ktorom chcel vojakov dohovoriť  a priviesť  nespokojných " k  rozumu ". Potom prijal osemčlennú delegáciu " vzbúrencov " ktorí mu odovzdali prehlásenie v ktorom uviedli hlavné dôvody svojho jednania. Požiadali ho aby zo svojej autority vykonal rýchlu a účinnú nápravu. To bola posledná príležitosť k vyriešeniu kríze. Zostala však nevyužitá. dr.E.Beneš prisľúbil , že do mesiaca budu odstránené všetky najkrikľavejšie neprístojnosti vo vojsku, ale v skutočnosti sa dohodol s vojenskou správou na iných smerniciach. Dňa 27.7.1940 bol u útvaru prečítaný rozkaz , v ktorom s okamžitou platnosťou  vylúčil všetkých " rebeľov " zo zväzku čs. ozbrojených sil. Skupina " vzbúrencov " bola postavená pod dohľad stráži a 28.7.1940 bolo 539 mužov odovzdaných anglickým úradom a odsunutí z Cholmondeley  do internačného tábora v Oswestry, asi 40 km jz Chesteru. Po niekoľkých dňoch boli presunutí do internačného tábora v Yorku a v druhej polovici augusta 1940 boli presunutí do internačného tábora v Sutton Coldfield  severne od Birminghamu. Po určitej dobe  dobe boli zaradení do pracovných oddielov a pomáhali pri výstavbe letisk a iných vojnových zariadení. Anglický veliteľ tábora vyzval internovaných aby sa prihlásili do anglickej armády. Väčšina súhlasila, ale asi 180 z radov interbrigadistov výzvu odmietlo. Následne podpísalo prihlášku do vojenských pracovných oddielov ( MAPC ) 460 čs. vojakov. Z nich vytvorili dve roty MAPC. Vojaci obdržali anglické uniformy a ľahkú výzbroj a boli sústredení v Ilfracombe na jz výbežku Anglie. Zbytok viac ako 70 mužov anglické úrady nechali odsunúť do škótskeho tábora v Knapdale, kde boli na úrovni vojnových zajatcov. Tu zostali do začiatku roka 1941, keď boli superarbitrovaní a prepustení do občianskeho života.Ďalší problém vznikol tzv. " dôstojnícky problém". Po odsune 539 vojakov do internácie sa rady bývalej 1. čs. divízie reorganizovali.
Dňa 12.8.1940 bola vytvorená 1. československá zmiešaná brigáda so stavom 3 276 mužov vrátane s úradníkmi londýnskeho MNO. Veliteľom sa stal gen. B. Miroslav ( Neumann ). Funkciu náčelníka štábu brigády vykonával pplk. K.Lukas, Veliteľ 1. práporu pplk. A. Barovský ( Zeman), 2. práporu plk. J.Satorie ( neskoršie pplk. V. Přikryl ) a delostreleckého oddielu plk. A.Liška.  V lete 1940 po znížení početného stavu a jej reorganizácií nastala pre čs. vojenskú správu ďalšia zložitá otázka. V čs. vojsku v Anglii bolo cez 700 dôstojníkov a pre viac ako 400 z nich nebolo systematizovane veliteľské miesto. Problém riešil aj  prezident dr. E.Beneš s rovnakým výsledkom ako u vojakov. Nakoniec bolo 29 mužov prepustených z činnej vojenskej služby  a ich prípad bol odovzdaný vojenským súdom a poľnému prokurátorovi. ďalších 63 fyzický neschopných superarbitrovali a zo zbytku prebytočných vytvorili tzv. veliteľské zálohy. Do poloviny augusta sa vo Veľkej Británii sústredilo celkom 932 letcov. Zodpovedné anglické miesta si uvedomovali akútne nebezpečenstvo hitlerovskej invázie, a preto prejavilo ochotu rokovať o organizovaní a použitiu čs. letectva na pôde Veľkej Británie. Anglické ministerstvo letectva poverilo vedením príprav bývaleho anglického leteckého atašé v Prahe plk. Beaumonta a z čs. strany Air Ministry gen. K. Janoušek.Dňa 12.7.1940 bol zriadený tzv. Inšpektorát čs. letectva vo Veľkej Británii. Za inšpektora prezident dr. E.Beneš vymenoval gen. Karla Janoušeka. Dňa 12.7.1940 bola na leteckej základni v Duxfordu pri Cambridge založená 310. čs. stíhacia peruť, veliteľ mjr. A.Hess. Na velení sa v následujúcich rokoch vystriedali škpt. F.Weber, kpt. F.Doležal, škpt. E.Foit, škpt. H.Hrbáček, kpt. V.Raba a kpt. J.Hartman.  V tomto dni bola v Cosfordu pri Wolverhamptone postavená Československá výcviková a náhradná jednotka, veliteľ pplk. J. Berounský. V Cosforde bola sformovaná 311. čs. bombardovacia peruť, a 30. 7.1940 odišla na novo pridelenú leteckú stanicu v Honingtone,  veliteľ pplk. K. Toman ( Mareš ). V následujúcich rokoch sa na velení vystriedali mjr.J.Schejbal, škpt. J.Ocelka, škpt. J.Šnajdr, škpt. J.Breicetl, kpt. V.Nedvěd,škpt. J.Šejbl a mjr. J.Kostohryz. Dňa 12.9.1940 bola v Duxforde vytvorená 312.čs.stíhacia peruť, veliteľ mjr. J. Ambruš. V následujúcich rokoch velili škpt. E.Čížek, kpt. J.Klán, škpt. A. Vašátko, škpt. J.Čermák, kpt. T.Vybíral, škpt.J.Hlaďo a por. V.Šlouf.  Vnútorne v sťahové problémy ktoré začali vo Francúzsku a pokračovali u pozemného vojska v Anglii sa prejavili aj u čs. jednotiek letectva vo V. Británii. Problém opäť riešil prezident dr. E.Beneš spoločne s gen. S.Ingrom, gen. Nižborským ( Hasal ), gen.Slezákom ( Vicherek ), Po spontannom odpore dôstojníkov a poddôstojníkov čs. vláda im zo spätnou platnosťou vyplatila gážu za mesiac jún 1940, všetky nedoplatky vyplývajuce zo štatútu vo Francúzsku. Boli im upravené a vyrovnané hodnosti a niektorí boli mimoriadne povýšení. Ihneď po vzniku čs. perutí zahájili naši letci intenzívny výcvik.  Stíhači obdržali nové typy lietadiel typu Hawker " Hurricane "- I a príslušníci bombardovacej perute šesťmiestne bombardovacie lietadlá typu Vickers - Amstrong " Wellington " - I. Po niekoľkých dňoch začali čs. letci lietať na anglických cvičných lietadlách typu Tudor a  Master. V dobe, keď čs. letci dokončovali svoj výcvik začala 13.8.1940 letecká bitka o Angliu. Nemecká luftwaffe mala k dispozícií päť hlavných typov bombardovacích lietadiel: Junkers Ju 87 a Ju 88, Heinkel He 111 a Dornier Do 215 a Do 17. K ochrane týchto bombardérov a pre samostatné útoky používala Luftwaffe dva typy lietadiel: Messerschmi Me 109 a Me 110. Proti týmto lietadlám  mohli Angličania postaviť štyri typy stíhacích lietadiel: Vickers Supermarine " Spitfire " I, Hawker " Hurricane  " I, Boulton Paul " Defiant ", Bristol " Blenheim ". Anglické bombardovacie lietadlá boli používané Handley - Page " Hampden", Vickers " Welington " a Armstrong Whithworth " Whitley" Nemci do leteckej bitky " Adlerangriff" nasadili 949 bombardérov, 336 strmhlavých bombardérov, 869 stíhačiek a desiatky ďalších prieskumných a iných typov lietadiel v úhrnom počte  2 422 lietadiel. Veľká Británia mala k 10.7.1940 k dispozícií celkom  1 423 lietadiel z nich bol 656 stíhacích, bombardovacích 467 a 300 lietadiel patrilo k pobrežnému letectvu.Cenným pomocníkom Angličanov bol radar, ktorým mohli zistiť polohu a silu protivníka i smer jeho útoku. Dňa 13.8.1940 nacistické Nemecko vyslalo veľké letecké skupiny bombardérov a ochranné stíhacie letectvo k útokom na letiská v južnej a jv Anglii. K mimoriadnym prudkým bojom došlo 15.8.1940 nad južnou, juhovýchodnou a severovýchodnou Angliou ktorých sa zúčastnilo 1 800 lietadiel Luftwaffe. Nemci stratili 76 lietadiel, zatiaľ čo RAF skoro polovicu.V dobe od 24.8. - 6.9.1940 Nemci uskutočnili viac ako 30 väčších útokov na továrne a letiská. Priemerne 1000 lietadiel denne takto likvidovalo základne anglického letectva, prístavy a zbrojné základne.Dňa 26.8.1940 došlo k prvému bojovému stretnutiu 310. perute s nemeckými letci. V tento deň letelo k Londýnu asi 80 Do 17 v doprovode 80 Me Bf 110 a 40 Me Bf 109. Čs. peruť zostrelila tri nepriateľské lietadlá. V tento deň zaútočilo nemecké letectvo na základne v južnom Anglicku. V nemeckej flotile bolo 40 He 111 a 12 Do 17 v doprovode 100 Me Bf 109 a Me Bf 110. Veliteľ 11. stíhacej skupiny let. maršal K.Park vyslal do boja asi 80 stíhačiek. Nepriateľ stratil 6 Do 17 a Angličania stratili 13 strojov. V štábe RAF zistili, že Nemci 26.8. vyslali nad Angliu 1 088 lietadiel. V nočných hodinách podniklo 42 bombardérov útok na Birmingham, Plymouth. Luftwaffe stratila 41 lietadiel a Angličania 31. Dňa 27.8.1940 sa nad Angliou objavilo 225 lietadiel. Pomer strát bol 1: 9 v prospech Angličanov. Dňa 28.8. bolo nad Angliou zaznamenaných 976 lietadiel, nich Angličania zostrelili 30 strojov. RAF stratila 20 lietadiel. Dňa 30.8.1940 sa nad anglickými mestami objavilo 1 605 lietadiel ktoré bombardovali Biggin Hill, Luton, Detling a ďalšie ciele. Keď 31.8.1940 zaútočil silný nemecký letecký zväz aj na letisko Debden, južne od Duxfordu vzlietla 310. peruť a nad Temžou sa rozpútal neľútostný boj pri ktorom letci 310. perute zostrelili šesť lietadiel. V tomto boji padol prvý čs. letec v Anglii por. Jaroslav Štěrbáček. Dňa 3.9.1940 Luftwaffe vyslala nad Angliu veľké množstvo lietadiel. Angličania zostrelili 30 strojov a sedem z ních bolo priznaných 310. čs. peruti. Úspech slávila peruť aj 7.9.1940 kedy zostrelila 5 strojov a  a 9.9. zničila ďalšie 4 nepriateľské lietadlá. Letecká bitka o Angliu vyvrcholila 15.9.1940 najťažším náletom na Londýn kedy nacistické letectvo stovkami lietadiel a silným stíhacím doprovodom bombardovalo mesto a jeho zariadenia. Angličania zostrelili skoro 80 lietadiel z nich 5 zostrelila 310. čs. peruť a so 7 zostrelmi sa delila s inými spojeneckými letkami. Dňa 18.9.1940 sa 310.čs. stíhacia peruť stretla v leteckom boji so skupinou asi 25 Do 17 bez stíhacieho doprovodu. Letci perute zostrelili 6 lietadiel. Do konca septembra 1940 310. čs. stíhacia peruť zostrelila celkom 40, 5 lietadlá a pravdepodobne zostrelila 17 lietadiel a poškodila štyri nemecké lietadlá. Dňa 28.10.1940 boli vo zväzku asi 100 litadiel vyslaní proti 23 Do 17 z ktoré v súbojoch zlikvidovali. Na jar roku 1941 310. čs. stíhacia peruť bola nasadená do nočných bojov proti nepriateľským bombardérom, ktoré prenikli nad Londýn, Coventry, Birmingham. Zúčastňovala sa aj útočných akcií nad severným Francúzskom, Belgickom a Holandskom. Zároveň sa podieľala na ochrane spojeneckých konvojov pri východoanglickom pobreží. Dňa 2. októbra 1940 zahájila bojovú činnosť 312. čs. stíhacia peruť. Jej úlohou bolo chrániť vzdušný priestor nad Liverpoolom, ktorý bol životne dôležitý prístav. Peruť strážila až do jari 1941 pobrežie, doprevádzala konvoje.Dňa 29.7.1940 vznikla v Cattericku  311. čs. bombardovacia peruť na jej velení sa vystriedali pplk. K.Toman ( Mareš ), mjr. J.Schejbal, škpt. J.Ocelka, škpt. J.Šnajdr, škpt. J.Breicetl, kpt. V. Nedvěd, škpt. J.Šejbl a mjr. J. Kostohryz. Peruť mala za úlohu bombardovanie priemyslových a vojenských objektov na nepriateľskom území, hlavne priemyselné centrá v Porúri. Tiež v severnom a severozápadnom Nemecku v okupovanom Holandsku, Belgicku a Francúzsku.Dňa 10.9.1940 dostala 311. čs. bombardovacia peruť rozkaz k náletu na Brusel s cieľom zničiť zoraďovacie nádražie.Od tohoto dňa peruť lietala nad územím nepriateľa každý štvrtý deň. Dňa 12.9. to bol opäť Brusel, 21.9. Calais a 23.9. Berlín. V dňoch 16. - 17.10.1940 bombardovali Brémy a 9.12.1940 podnikli nálet na Boulogne.  Na začiatku roka 1941 rozhodli čs. vedúci politickí a vojenskí činitelia v Londýne vyslať do vlasti rádiotelegrafistu s rds. Zároveň MNO zahájilo formovanie zvláštnych výsadkových kupín pre špeciálne úlohy. Dňa 16.4.1941 v operácií Benjamin boli vysadení rt. O.Riedl. Vysadili ho pri Landecku pri rakúsko - talianských hraniciach. Úlohu nesplnil. V noci z 3.na 4.10.1941 vysadili slob.ašp. F.Pavelku, ktorý pristal u Koudelova pri Čáslavi. Bol zatknutý a 11.1.1943 v Nemecku popraveý. V noci z 28. na 29.12.1941 boli vysadené tri výsadkové skupiny: Anthropoid - rt Jozef Gabčík ( nar.  Poluvsie ) a rt.Jan Kubiš, Silver A veliteľ npor.A.Bartoš a Silver B - veliteľ rt.J.Zemek. npor.A.Bartoš a rtn.J.Zemek úlohy splnili. Kľúčový úkol čakal skupinu Anthropoid , ktorá na základe príkazu londýnskeho centra mala vykonať atentát na zastupujucého rišského protektora a šéfa nacistickej bezpečnosti Reiharda Heydricha, ktorý rt. Jozef Gabčík a rt. Ján Kubiš vykonali 27.5.1942. Po atentáte nastal v protektoráte teror ktorý vyvrcholil vyhladením Lidíc 10.6.1942 a Ležákov 24.6.1942. Na základe rozsudkov stanných súdov v Prahe a Brne bolo 1 327 Čechov zastrelených.  V mesiacoch marec a apríl 1942 boli vysadené skupiny Out Distance - veliteľ npor. A.Opálka, Zinc - veliteľ npor. O.Pechal, Bioscop - veliteľ rt. B.Kouba, Bivouac - veliteľ rt.F.Pospíšil, Steel - veliteľ slob.O.Dvořák ( nar. Trenčín), Intrasitive - veliteľ npor.V.Kindl a Tin - veliteľ rt.L.Cupal a rt. J.Švarc.V roku 1942 následovali výsadky Antimony - veliteľ npor.F.Zázvorka vysadený pri Roždalovicach blízko Kopidlna.  Iridium - veliteľ npor.M.Špot odletela 14.3. 1943 avšak pre zlé počasie sa lietadlo vracalo späť a pri Mníchove bolo zostrelené a osádka zahynula. Prežil F.Vrbka ktorý na následky zranení zomrel v nemocnici a Bronse - veliteľ npor. B.Martinek. Zradou K.Čurdy bol úkryt atentatníkov v katedrálnom chráme sv.Cyrila a Metoda vyzradený. Dňa 18.6.1942 bol kostol hermetický obkľúčený asi 800 príslušníkmi Wehrmachtu, SS a polície. Nastal boj 3 príslušníkov medzi nimi npor. Opálka, rt.J.Kubiš a rt.Bublík bojovali v priestore chrámu. Verný vojenskej prísahe Opálka spáchal samovraždu zastrelením a Bublík s Kubišom po zraneniach vykrvácali.V krypte kostola boli štyria parašuticti. rtm. Gabčík, ppor.Valčík, rtn.Švarc a čat. Hrubý sa rozhodli verni sľubu a cti spáchali samovraždu zastrelením. Výsadky do protektorátu boli aj od 3.4.- 3.7.1944. Bolo to 10 skupín v ktorých bolo 35 mužov. Výsadok Celcium - veliteľ ppor. J.Odstrčil a Barium - veliteľ npor.J.Šandora. Výsadok Sulphur - veliteľ npor. A.Horák a Chalk - veliteľ npor. B.Bednařík. Výsadok Clay - veliteľ čat.ašp. A.Bartoš a Carbon - veliteľ npor. F.Bogataj. Výsadok Spelter - veliteľ škpt. B.Chrastina a Potash - veliteľ npor. J. Bartejs. Výsadok Manganese - veliteľ rt.F.Bíroš bol vysadený na Slovensku a Glucinium - veliteľ npor. V.Lepařík.  V apríli 1941 zahájila 311. čs. bombardovacia peruť v rámci bitky o Atlantik sériu náletov na francúzsky Brest.Dňa 12.6.1941 obdržala úlohu zničiť železničný uzol a zoraďovacie nádražie v meste Hamm. Nálet vykonalo 90 anglických lietadiel, medzi nimi bolo 12 welingtonov 311. čs. bombardovacej perute.  Koncom októbra zahájila Luftwaffe sériu barbarských náletov na anglické mestá Londýn, Coventry, Birmingham, Liverpool, Scheffield, Portsmouth. Posledný veľký nálet na Londýn vykonalo nemecké letectvo 10.mája 1941. Dňa 12.10.1941 uskutočnila 311. čs. bombardovacia peruť nálet na Norimberg. Od 10.9.1940 až do 25.4.1942 bola 311. čs. bombardovacia peruť takmer nepretržite v boji. V tejto dobe celkom 148 krát bombardovala ciele v Nemecku, Holandsku, Belgicku, Francúzsku a Taliansku. Dňa 18.10.1942 postihlo 311. čs. bombardovaciu peruť nešťastie. V tento deň sa zrútilo dopravné lietadlo v ktorom zahynulo 14 príslušníkov letky ktorí leteli do Londýna k prevzatiu vyznamenaní od prezidenta dr.E.Beneša. V bojoch nad vodami Atlantiku, Baltského a Severného mora a pri výcviku zahynulo na 160 príslušníkov perute. Dňa 20.7.1941 vznikla 313. čs. stíhacia peruť na jej velení sa vystriedali kpt. J.Jaške, kpt. K.Mrázek, npor.J.Himr, škpt.F.Fajtl, kpt.V.Bergman, kpt.A.Hochmal, kpt.K.Kasal a por. O.Kučera.Dňa 20.1.1942 vznikla Prvá čs. nočná stíhacia letka na leteckej základní RAF v Cattericku ako súčasť 68. nočnej stíhacej perute s veliteľom kpt. V. Veselým.  Dňa 30.5.1942 vznikla Čs. stíhacia skupina ktorej velili škpt. A.Vašátko, škpt.K.Mrázek, škpt. F.Doležal, škpt. T.Vybíral a mjr. J.Hlaďo.Anglické stíhacie perute ktorým velili čs. letci. 122. peruť - kpt. F.Fajtl od 28.4.1942, 198. peruť - kpt. J.Maňák od 1.5.1942, 127. peruť - ppor. Otto Smik DFC od 13.10.1944 - 28.11.1944. Bol piaty najúspešnejší stíhací pilot ktorý zostrelil 12 lietadiel. Dňa 19.8.1942 sa čs. "wing" sústredil na základni RAF v Redhillu odkiaľ odštartoval v tzv. Dieppskej operácií čo bolo neúspešné vylodenie spojeneckých vojsk na pobreží Francúzska. V bitke o Angliu padlo 480 príslušníkov čs. letectva z toho 39 letcov a leteckých špecialistov narodených na Slovensku. Najväčšie straty mala 311. čs. bombardovacia peruť kde padlo 250 osôb a 34 padlo do zajatia. Straty stíhacích perutí predstavovali 179 osôb a 51 padlo do zajatia. Vysoké straty pilotov boli u výcvikovej jednotky kde zahynulo 51 osôb.
1. československa samostatná brigáda vo Veľkej Británii
V roku 1941 sa k službe v 1. čs. divízií vo Veľkej Británii prihlásilo 433 osôb. Dňa 1.7.1941 bola jednotka reorganizovaná a premenovaná na 1. čs. samostatnú brigádu.K 31.7.1941 mala brigáda 2 974 osôb vrátane tých ktorí boli zaradení na MNO. Do konca roka 1941 sa stav brigády zvýšil na 3 194 osôb ( iný údaj uvádza 3 276 osôb). Zloženie veliteľského zboru zostalo skoro bezo zmeny. Veliteľom brigády zostal gen. B. Miroslav ( Neumann), náčelníkom štábu pplk. gšt. K.Lukas ( v septembri 1941 ho vystriedal pplk. gšt. K. Ondráček, 1. práporu velil pplk. A.Barovský ( Zeman), 2. práporu pplk. V. Přikryl a novo vytvorený 3. prápor prevzal plk. J.Satorie. Začiatkom roka 1942 sa k formovaniu jednotky vrátila prevážna väčšina opozičníkov, ktorí v júni 1940 opustili jej rady. Do mája 1942 bola brigáda rozmiestnená v priestore Leamingtone. Dňa 15.5.1942 sa 1. čs. samostatná brigáda premiestnila do južnej Anglie. Sídlo veliteľstva bolo v Ilminstere. Dňa 24.8.1942 sa brigáda presunula na východné pobrežie Anglie, kde bola skoro pol roka. Veliteľstvo brigády bolo premiestnené do Lowestoftu. K 31.12.1942 mala brigáda 3 296 mužov. Začiatkom roka 1943 pokračovala 1. čs. samostatná brigáda v plnení svojich úloh na britských ostrovoch. Vojaci vykonávali službu na východnom pobreží Anglie v úseku medzi Great Yarmouth a Southwel.Od 15.1.1943 vystriedal terajšieho veliteľa brigády gen. B. Miroslava, plk. J.Kratochvíl. Gen. B.Miroslav bol vymenovaný za náčelníka štábu pre vybudovanie čs. brannej moci.   Dňa 23.1.1943 sa od brigády oddelilo Náhradné teleso, ktoré bolo podriadené priamo MNO a presunulo sa do Peterborough. Dňa 9.2.1943 sa brigáda premiestnila do hrabstva Essex. Tu obdržala staronový úkol - strážiť pobrežie v priestore medzi mestami Felixtown a Walton on the Naze.  Veliteľstvo brigády bolo umiestnené v Harwichu. Dňa 8. marca 1943 prevzal velenie brigády plk. A.Liška a plk. J.Kratochvíl odišiel k čs. jednotke v ZSSR.V auguste 1943 sa k 1. československej samostatnej brigáde vo Veľkej Británii pripojili príslušníci čs. jednotky zo Stredného východu. Obe jednotky sa spojili v jeden celok a vytvorili dňom 1.9.1943 Československú samostatnú brigádu.
Československá samostatná obrnená brigáda 1.9.1943 - 8.10.1944
Veliteľstvo Čs. samostatnej obrnenej brigády sa dňom 28.9.1943 presunulo z Harwichu do strednej Anglie, kde sa v priestore okolo Northamptonu precvičovalo na novú bojovú techniku.Veliteľom brigády zostal plk., od 1.8. brig.generál A.Liška. Taktiež vo funkcii náčelníka štábu brigády MNO ponechalo pplk. K.Ondráčka. Skúsenému veliteľovi od Tobruku plk. K. Klapálkovi bola pridelená funkcia zástupcu veliteľa brigády. V tejto funkcii bol do apríla 1944, kedy bol odvelený na MNO. Neskoršie odišiel spolu s plk. B.Bočkom a plk. J.Sázavským ( Vedral) k 1. čs. armádnemu zboru v ZSSR. Na jeho miesto nastúpil plk. B.Chodský ( Boček ) a neskoršie plk. A.Barovský ( Zeman ).
Organizácia: Veliteľstvo ( 1. - 4. oddelenie štábu, služby, pomocný úrad, kárny výbor, poľná pošta) tankový prápor I ( veliteľská rota, tanková rota 1, 2, 3, ľahké dielne I), tankový prápor II, motorizovaný prápor ( veliteľská rota,  motorizovaná rota 1, 2, 3, ľahké dielne IV, motorizovaný prezvedný oddiel, delostrelecký pluk ( batérie 1, 2, 3, 4, 5, ľahké dielne III, oddiel kanónov proti útočnej vozbe, protilietadlová batéria, ženijná rota, spojovacia rota, dopravný oddiel, brigádne tankové dielne, poľný park, štábna rota, stýčna skupina, výchovná rota, oddiel poľných četníkov, brigádna hudba, ľahká brigádna ambulancia, čata 2. sledu, poľný súdr a náhradné teleso podriadené MNO.
 Výzbroj Čs. samostatnej obrnenej brigády: Stredné tanky: Cromwell Mk IV a V, Cromwell Mk VI CS, Cromwell Mk VII, Cromwell ARV, Scherman IC Firefly, Scherman IC Firefly  - Hybrid, Chalenger Mk I. Ľahké tanky: Stuart Mk VI ( M5A1). Mostné tanky: Covenanter - Bridgelayer, Valentine - Bridgelayer. Pásové obrnené transportéry: Universal Carrier, Loyd Carrier, Obrnené automobily: Daimler MK II P/W.4x4, Humber Mk IV 4x4, GMC TA 4x4, Ľahké prieskumné vozidlá: Humber Mk III 4x4, Morris Mk I 4x4, Humber Mk I 4x4, White M3A1 4x4,International Harvestr M 14, International Harvester M5A1. Veliteľke obrnené automobily: AEC Matador " Dorchester " HP 4x4, AEC 0857 6x6. Delostrelecké ťahače - traktory: Morris - Commercial C - 8  F.A" 4x4, Chevrolet 8440 / CGT " F.A" 4x4, Ford F30 LAA 4x4. Vyprosťovacie a odťahové vozidlá: Scammel TRMU/30 6x4, Scammel Pionner SV / 2S 6x4, Ward LaFrance 1000 6x6, Austin K6 Gantry 6x4, Leyland Retriever WLM2 6x4, Morris 30cwt 6x4. Nákladné automobily ( 6 t):   Maudslay Militant, Foden DG4/6, Dennis Max Mk II, Thornycroft Amazon Coles Crane 6x4, Mack NM2 6x6. Nákladné automobily ( 3 t ): Albion BY5, Chevrolet C60 4x4, AEC Marshal 644, Bedford OYD 4x2, Bedford QLD 4x4, Leyland Retriever WLW2A 6x4, Studebaker US6 3 ton. 6x6 GS, Ford WOT6 4x4, Thornycroft Tartar WO/AC4/1 6x4, Karrier K6 4x4, Commer Q4 4x2, Dodge T1 10L 3 t 4x2 a niektoré typy 1,5 t, 750 kg, osobné automobily, motocykle a jazdné bicykle, mínomet Mk I ráže 81 mm a samopal Thompson ráže 11,43 mm. Dňa 30. augusta 1944 nastal pre Čs. samostatnú obrnenú brigádu veľký, dlho očakávaný okamžik. Toho dňa sa 4 259 jej príslušníkov nalodilo aj z výzbrojou na dopravné lode a počas jedného týždňa sa prepravili cez Lamanšský prieplav do francúzskych prístavov Courseulles a Arromanches v Normandii. Vo Veľkej Británii zostalo náhradné teleso a výcvikové stredisko. Veliteľ 21. skupiny armád poľný maršal B.L.Montgomery rozhodol, že brigáda  zostane v tyle pri Falaise, kde mala prevziať zbývajuci materiál medzi nimi bolo aj 60 tankov a osvojiť si mali najnovšie bojové skúsenosti. Vojaci boli prideleným " bojovým" úkolom veľmi sklamaní. Miesto očakávaného presunu na frontu boli znova nútení cvičiť v tyle. Medzi vojakmi sa dvihla vlna nespokojnosti, ktorú musel riešiť veliteľ brigády gen. Liška. Hlavný veliteľ čs. brannej moci gen. S.Ingr vykonal u brigády v dňoch 21.- 25.9.1944 inšpekčnú cestu, aby ukľudníl rozbúrenú hladinu medzi vojakmi a osobne prerokoval zasadenie brigády na frontu s predstaviteľmi 21. skupiny armád. Anglické velenie nakoniec rozhodlo, že Čs. samostatnú obrnenú brigádu poveria bojovou úlohou na menej exponovanom mieste. Už 5. 10.1944 sa brigáda presunula k francúzskemu prístavu Dunkerque, ktoré je na pobreží Calaiskej úžiny a front bol odtiaľ vzdialený viac ako 100 km. na východ. Prístav Dunkerque bol v rukách nemeckých vojakov ktorí mesto premenili na pevnosť s asi 12 000 posádkou, ktorej velil viceadmirál Frisius. Posádka kládla britským a kanadským vojakom tvrdý odpor. Opierala sa nielen o mohutné delostrelectvo, ale aj o dômyselný systém prírodných a umelých prekážok. Nemci zaplavili široké okolie mesta a tam, kde voda nedosiahla, položili  husté mínové polia.Z vnútrozemia obopínalo mesto tri obranné línie spevnené betonóvymi pevnosťami, zemnými krytmi a rôznymi zátarasmi. Úlohou čs. samostatnej obrnenej brigády bolo uzavrieť nepriateľa v doterajšom postavení, nedovoliť, aby prelomil kruh obkľúčenia. Naopak rôznymi útočnými akciami ho mali prinútiť, aby zanechal ďalší odpor a v zdal sa. Dňa 8.10.1944 prevzala Čs. samostatná obrnená brigáda od britských a kanadských jednotiek obliehanie mesta a prístavu Dunkerque. Prvé bojové stretnutie v Dunkerque sa uskutočnili v dňoch 8.- 10.10.1944 bezprostredne po vyčerpávajúcom presune a to v novom a neznámom teréne. Ich predchádzajúci výcvik nepočítal s bojovou činnosťou v meste. V boji padli štyria vojaci a celá rada bola zranených. K prvej väčšej bojovej akcii došlo 28.10.1944 pri príležitosti čs. štátneho sviatku vzniku ČSR , kedy v úsekoch motopráporu a tankového práporu vnikli tieto jednotky za podpory štyroch tankov brigádnej štábnej roty do predsunutých pozícií nepriateľa. V boji zabili asi 50 Nemcov a získali 14 zajatcov. Vlastné straty boli 4 padlí, traja nezvestní a 18 ranených. V tento deň v 8,30 hod. však delostrelectvo brigády zahájilo silnú delostreleckú prípravu  a následne vyrazila pechota podporovaná 21 tankmi. Tankisti prekonali mínové polia i predsunuté obranné postavenia a prenikli do hĺbky jedného kilometra. Nemci na bojisku zanechali 150 mŕtvych vojakov, 6 dôstojníkov a do zajatia vzali 350 mužov. V popoludňajších a večerných hodinách 28.10.1944 sa Nemci pokúsili zmocniť stratených pozícií.Brigáda utrpela straty 11 padlých, 36 ranených a 3 nezvestní vojaci.Dňa 5.11.1944 sa uskutočnila nová útočná akcia ktorú vykonali jednotky 2. tankového práporu posilnené jednotkami štábnej roty a záložnej tankovej roty so 43 tankmi podporované britskými 21 batériami, letectovo s 12 Typhonov a 26 Spitfirov. Vlastný boj však nedopadol tak úspešne ako predchádzajúce. Jednotky sa museli stiahnuť do východzích postavení. Nemci stratili 320 vojakov, z nich 150 padlo lebo bolo zranených. Čs. samostatná obrnená brigáda mala 26 padlých, 59 ranených a 9 zostalo nezvestných. Brigáda stratila aj 12 tankov a 1 vyprosťovací transportér. Od  8.10.1944 do 19.1.1945 sa vzdalo 669 vojakov a 9 dôstojníkov. V bojoch v Dankerque padlo aj 35 čs. vojakov ktorí sa narodili na Slovensku. Dňa 18.4.1945 dosiahla americká 3. armáda pri chebskom výbežku čs. hranice. V tento deň gen.S.Ingr požiadal náčelníka Čs. vojenskej misie v Londýne gen. S.Bosého ( Sklenovský ), aby intervenoval u anglických činiteľoch, u náčelníka GŠ maršala F. Alanbrooka i u náčelníka štábu RAF  maršala C.F.A.Portala a tiež u gen.D.D.Eisenhowera, aby bolo umožnené čs. pozemným a leteckým jednotkám zasiahnuť aspoň na konci vojny do oslobodzovacích bojov na pôde vlasti.Hlavný stan vrchného velenia spojeneckých expedičných síl však čs. návrh zamietol. Maršal Montgomery súhlasil, aby zo zostavy Čs. samostatnej obrnenej brigády bola vyčlenená symbolická jednotka v sile 140 mužov. Veliteľ brigády uvoľnil protilietadlovú batériu ktorú doplnil jednotkami motorizovanej pechoty. Takto sformovaná jednotka dňa 23.4.1945m odišla k západnej hranici republiky, aby sa pripojila k americkej 3. armáde a 1. mája 1945 príslušníci oddielu vstúpili neďaleko Chebu na pôdu vlasti, kde v styčili štátnu vlajku.                            
Česko - slovenský odboj na Strednom Východe - Sýria- Libanon, Palestina - Egypt a Tobruk.
Cesta československých utečencov z Československa išla cez Balkán, Turecko s konečnou stanicou malo byť Francúzsko. Skupina čs. vojakov bola na ceste do Francúzska zadržaná v Sýrii. Avšak 1.6.1940 maršal Pétain podpísal kapituláciu francúzskych armád v Compiegne. Francúzsky veliteľ v Sýrii a Libanone gen. Mittelhauser oznámil poslušnosť vláde vo Vichi. Čs. vojakom hrozila internácia alebo aj vydanie nepriateľovi. Intervencia čs. konzula v Bejrutu A. Bartoša u gen. Mittelhausera zostala bezvýsledná. Bol ochotný ponúknuť vstup do Cudzineckej légie. Bezvýchodnú situáciu vyriešil britský generálny konzul , ktorý skupine zabezpečil vstupné víza do Palestíny a britská vojenská misia vystavila doporučujúci dopis pre legálny prechod hraníc. Dňa 29.6.1940 odišlo z Bejrútu na 12 francúzskych kamiónoch 206 čs. vojenských osôb a po vybavení bežných formalít prišla kolóna do palestinského pohraničného tábora v Az Sumeiriy. Britské orgány považovali v tejto dobe čs. občanov za súkromné osoby. Čs. emigračná vláda nebola zostavená a ani uznaná britskou vládou. Preto neboli žiadné právne nároky na tvorenie samostatných čs. vojenských jednotiek na pôde britského impéria. Po dohode s predstaviteľmi čs. zastupiteľských úradov v Palestine bolo ihneď začaté poloilegálne organizovanie čs. osôb v tábore Az Sumeiriyi. 
 Postupne prichádzali k jednotke ďalší dobrovoľníci, takže mohlo byť zriadené veliteľstvo pluku na čele s plk. J.Korešom, dve roty a niekoľko ďalších rámcových jednotiek. Vojaci bývali v stanoch na holej zemi, neskôr na slame. Bol nedostatok vody, čerstvých potravín, výstroja, zbraní a strelila. Dňa 17.júla 1940 sa jednotka presunula do Gedery blízko Tel Avivu. Vojaci vykonali prísahu 28.júla 1940 do rúk generálneho konzula v Jeruzaleme J.M.Kadleca. Do 1. septembra 1940 sa tu sústredilo 327 občanov. Dňa 5. septembra prišiel cez Turecko do Haify prvý transport 72 čs. vojakov, ktorí po dohode medzi čs. a sovietskou vládou boli postupne presunutí z územia Sovietskeho zväzu. Čs. vláda po dohode s anglickou vládou zriadila v Jeruzaleme Čs. vojenskú misiu na Strednom východe na čele s generálom O. Gakom ( Mézlom), ktorá okamžite nadviazala kontakt s miestnou anglickou vojenskou správou. Už 1. októbra 1940 vydal vrchný veliteľ anglických vojsk na Strednom východe generál A.Wavell dekrét o zriadení jedného čs. pešieho práporu a výcvikového strediska. Na základe tohto rozhodnutia vznikla 1. novembra 1940 Čs. vojenská skupina na Strednom východe.V rámci tohto celku bol zriadený Čs. peší prápor 11 - Východný. V tom čase bolo k dispozícií len 69 dôstojníkov, a 210 mužov, boli 2. a 3. rota iba rámcové. Štvrtá rota sa skladala z dôstojníkov, pre ktorých nebolo funkčné zaradenie. Velením práporu bol poverený pplk. Karel Klapálek. Veliteľom Výcvikového strediska bol menovaný plk. J.Koreš. Dňa 7. decembra 1940 sa jednotka presunula do nového tábora neďaleko Jericha. Tábor ležal v údolí rieky Jordán 285 metrov pod hladinou mora.Dňa 24.februára 1941 sa prápor premiestnil do tábora Sídí Bishr neďaleko egyptskej Alexandrie a 18. marca sa posunul ďalej na západ, do alexandrijského predmestia Agami. Prápor mal vtedy 432 vojakov a v Agami a neďalekej Degheile vykonával strážnu službu v zajateckých táboroch v ktorých boli Taliani. V marci a apríli prišla k Čs. vojenskej skupine na Strednom východe početná skupina čs. vojakov odsunutá zo Sovietskeho zväzu  v počte 461 mužov. Zo skupiny odišli do čs. perutí v Anglii dosiahol početný stav práporu 47 dôstojníkov a 712 mužov. Dňa 19.5.1941 bol prápor pridelený k anglickej 23. brigáde, ktorej velil generál A.Galloway. Dňa 31.5.1941 nastúpil čs. prápor cestu k Marsá Matrúh ležiacej hlboko v Západnej púšti. Výcvikové stredisko zostalo v Agami. Už vo februári 1941 presunul A.Hitler na Sicíliu a do severnej Afriky letectvo a pozemné jednotky, tzv. Afrika - Korps,aby posilnil neschopné talianske vojská. Generál Erwin Rommel už 31. marca 1941 prešiel neočakávane do útoku a za dva týždne znova prenikol až k egyptskej hranici. Egypt a Suez boli opäť vážne ohrozené. V tejto situácií sa čs. prápor presunul na začiatku júna 1941 do priestoru Marsá Matrúh. Tu konali strážnu službu, robili prieskum, upevňovali pridelené obranné postavenia a chránili okolie letiská.Situácia pre Angličanov sa na Strednom východe nevyvíjala priaznivo a tak Angličania povolali do Sýrie aj čs. prápor, ktorý sa 24.júna vydal na cestu. Po niekoľkých dňoch prekročil palestínsko - sýrsku hranicu a 1.júla 1941 prišiel do Baniásu. Bol zaradený do zostavy anglickej 6. divízie v zostave 23. brigády. Hlavná časť čs. práporu sa rozmiestnila západne od Baniásu, dve čaty 1. roty posilnili anglický prápor, ktorý zaujal postavenie na juh od Merdjaounu. Už 4. júla začali vichistické vojská medzi nimi boli aj príslušníci Cudzineckej légie v ktorej boli aj Česi začali ostreľovať postavenie 1. roty. Dňa 6.7.1941 padol prvý príslušník práporu vojak Jiří Haas.
Pokračovanie v ďalšej časti