Jozef Korený
Autorské stránky


Vojna v Kórei v rokoch 1950 - 1953



Vojna v Kórey v rokoch 1950 - 1953
                                                                                                                                              npráp.v.v. Jozef Korený
Ú V O D
Osud Kóreje sa začal v dňoch 22.- 26.11.1943 v Káhire, kde sa stretli W.Churchill, F.D.Roosevelt a Čankajšek. Tu sa dohodli na podobe v sťahov na Ďalekom východe po porážke Japonska. ZSSR dohodu podpísal neskoršie. Dohodli sa, že Kórea, ktorú okupovali Japonci od roku 1910 bude slobodný a nezávislý štát. V roku 1945 na Postupimskej konferencií vyhlásili Kóreu za demarkačnú zónu sovietskych a amerických leteckých a námorných operácií. Dňa 6.8.1945 Američania použili atómovú bombu na Hirošimu. ZSSR vypovedal vojnu Japonsku 8.8.1945. Dňa 9.8.1945 Američania zhodili druhú atómovú bombu na Nagasaki. Boje skončili kapituláciou Japonska 18.8.1945. ZSSR vstupom do vojny na Ďalekom východe 8.8.1945 obsadil Mandžusko, štyri japonské ostrovy v Kurilskom súostroví a obsadil severnú časť Kórejského poloostrova. Pod velením gen. Ivan. M. Čisťakova - veterán bitky o Stalingrad, prekročila 25. armáda 1. ďalekovýchodného frontu, podporovaná Tichooceánskym loďstvom 9.8.1945 severnú hranicu Kórey a rýchlo obsadila silne opevnené body severnej časti Kórejského poloostrova. V bojoch proti Japoncom padlo 528 vojakov 1272 boli zdravotné stráty. V tom čase sa do Kórey vrátil v uniforme Červenej armády v hodnosti majora Kim Ir - Sen. Prezident USA Truman vydal Generálny rozkaz č. 1 ktorým prehlásil 38. rovnobežku za hranicu oddeľujúcu záujmy ZSSR a USA. ZSSR s týmto opatrením súhlasil. USA medzitým okupovali južnú časť krajiny v snahe umožniť kapituláciu Japoncov v Kórey. USA sa zo ZSSR dohodli , že obe okupačné zóny budú od seba oddelené demarkačnou líniou, ktorú mala tvoriť 38. rovnobežka. Toto rozdelenie malo byť dočasné. Akt kapitulácie Japonska sa uskutočnil 2.9.1945 na USS Missouri.  Prvé americké jednotky prišli na lodiach do Inčchonu 8.9.1945 pod velením armádneho guvernéra USA, genpor. John Reed Hodgeho. Dňa 27.12.1945 v Moskve ZSSR na rokovaní pripomenul USA, že súhlasili z vytvorením celokórejskej "demokratickej vlády " ešte pred uznaním nezávislosti Kórey. Dňa 16.1.1946 sa gen.Čistiakov a gen. Hodge stretli na rokovaní spoločnej sovietsko - americkej komisie v Seule. Na schôdzi sa nedohodli o budúcnosti Kórey. Na začiatku roka 1946 boli v severnej Kórey vytvorené Zbory na obranu mieru, ktoré mali 20 000 mužov. Boli vyzbrojené ukoristenými japonskými zbraňami. Oficiálne boli určené k ochrane hraníc a železníc. V skutočnosti to bol základ budúcej KĽA armády.Tieto jednotky vykonali výcvik u tzv. jenajskej skupiny exulantov, ktorú vytvoril v Číne Mao Ce - tung. Severokórejske vedenie vyslalo asi 10 000 vojakov na Sibír, kde v Chabarovskú a Čite vykonali výcvik dôstojníkov budúcej armády.Od mája do júna 1946 navštívil severnú Kóreu poradca prezidenta Trumana Edwin A. Pauley, ktorý bol presvedčený, že väčšina národa podporí KS severnej Kórey  a že komunizmus nikde na svete nemá lepšiu príležitosť k zakotveniu ako v severnej Kórey. Po dvoch rokoch dohadovania a handrkovania nebolo nič dohodnuté. Pokusy ZSSR a USA dohodnúť sa na vzniku nezávislej Kórey a stiahnutiu okupačných vojsk skončili neúspechom.Prezident USA Truman mal obavy, že propaganda zo severu môže podkopať vojenskú vládu ustanovenú gen. Hodgem v južnej Kórey. Mali obavy z občianskej vojny. V rokoch 1946 - 1947 došlo v južnej Kórey k niekoľkým násilným demonštráciám proti americkej prítomnosti a za nezávislosť. Prevzatie moci komunistami v južnej Kórey mohlo posilniť protiamerické skupiny v Japonsku s ktorým Američania nemali podpísanú mierovú zmluvu. Separatnu zmluvu s Japonskom, USA podpísalo v San Francisku 8.9.1951.V roku 1947 rozhovory úplne  skončili. V septembri 1947 USA predložili problém na Valnom zhromáždeni OSN. Od tohoto momentu sa Kórea stala figúrkou v hre o moc.38. rovnobežka sa menila na ozbrojenú obrannú líniu. Väčšina členom OSN presadzovala celokórejské voľby, ktorými sa malo prísť k zjednoteniu krajiny. ZSSR toto vetoval a vyhlásil , že budúcnosť Kórey je záležitosťou štyroch signatárov Káhirskej konferencie zo dňa 22.-26.11.1943. OSN vytvorila dočasnú komisiu pre Kóreu, neskoršie nahradená Komisiou OSN pre Kóreu UNCON. Táto komisia sa stretla 12.1.1948 a mala dohliadať na voľby do kórejskeho Národného zhromaždenia. ZSSR tejto komisii zabránili vstupu na sever od 38. rovnobežky.Dňa 8.2.1948 bola aktivovaná Kórejska ľudová armáda, ktorá mala už 60 000 vojakov. V dôsledku toho voľby sa uskutočnili 10.5.1948 pod dohľadom OSN len v južnej časti Kórey, kde bola 15.8.1948 vyhlásená Kórejska republika s prezidentom Li Syn - manom za účasti hlavného veliteľa spojeneckých vojsk gen. MacArthura. Táto udalosť ukončila americkú vojenskú vládu a gen. Hodge po skončení dohľadu nad prechodom k občianskemu politickému systému odišiel z Kórey. Zbor náčelníkov štábu amerických ozbrojených síl Kóreu vyradil z amerického pacifistického priestoru.GŠ USA dal v roku 1949 súhlas, aby 45 000 amerických vojakov odišlo domov, lebo majú len malý strategický význam. V Kórey zostal americký 480 členný vojenský poradný zbor, ako súčasť ich Kórejskej skupiny poradcov / Korean Military Advisory Group - KMAG /. Na severe Kórey bola 9.9.1948 vyhlásená KĽDR s predsedom prezídia Najvyššieho ľudového zhromáždenia Kim Tu - bongom. / 1948 - 1958 /. Predsedom vlády Kim Ir - Senom / 1948 - 1972 /. Prezidentom sa stal až v roku 1972. Sovietská vojenská správa Severnej Kórey trvala do 26.12.1948. Pohraničné šarvátky pozdĺž 38. rovnobežky,vzbury na ostrove Čedžu pri južnom pobreží a partizánsky odboj v provinciách Čolla a Kjongsang monitorovala CIA a hovorila o možnej severokórejskej invázií v júni 1950. To však na prezidenta Trumana nijako nezapôsobilo. Američania si boli istí, že malá a špatne vyzbrojená armáda Kórejskej republiky je schopná vyporiadať sa s akoukoľvek infiltráciou cez 38. rovnobežku. Dňa 12.1.1950 štátny tajomník USA Dean G. Acheson v Národnom tlačovom klube vyhlásil, že predný okraj obrany USA sa tiahne od Aleutských ostrovov cez Japonsko a Okinavu k Filipínam a tieto pozície budú vojenský bránené. O Kórey sa vôbec nezmienil. To bol samozrejme chybný predpoklad, pretože sovietsko - čínske vojenské plánovanie sa uberalo úplne iným smerom.  
ZA Č I A T O K  V O J N Y
Dňa 25.júna 1950 v 04,00 hod za dáždivého počasia čo bolo na začiatku monzunového obdobia, zahájilo severokórejské delostrelectvo paľbu cez 38. rovnobežku. Ťažké zbrane ohlásili inváziu - útok siedmich peších divízií / 1 / iný údaj uvádza osem peších divízií / 2 / po ktorej nasledoval postup 150 tankov T - 34. Prvý úder bol vedený silou 89 000 vojakov ktorý zahrnoval šesť útočných operácií k ich prvým cieľom boli mestá Kesong a Čchunčchon. Námorná pechota sa na malých člnoch vylodila na východnom pobreží / 2 / / iný údaj udáva na západnom pobreží / 1 / pri Kannungu. KĽDR mala v zálohe tri divízie v ktorých bolo 23 000 vojakov.Bezprostredným cieľom útoku vojsk KĽDR bolo mesto Seul - sídlo vlády, dopravné a spojovacie centrum vzdialené asi 40 km od 38. rovnobežky.Tanky T-34 si prerazili cestu cez široké horské údolie pri meste Uidžongbu a potom po starej historickej ceste si namierili na Seul. Za nimi postupovala pechota 2. a 7. divízie. Príslušníci 1. divízie kládli odpor s cieľom brániť Seul a letisko Kimpcho. Jednotky  6. divízie juhokórejskej armády ustúpili.  Medzi tým v Južnej Kórey veľvyslanec USA Muccio nariadil evakuáciu amerických žien a detí zo Seulu a Kimpcha. Kóreu opustili 26.6.1950 na nákladných lodiach z Inčonu. Leteckú ochranu zabezpečovali lietadlá F - 82 G Twin Mustang. /  6 / . Odkiaľ sa do Kórey 26.6. dostali lietadlá F-82G Twin Mustang ?? Pozn.J.K.Útok bol vedený 120 tankmi 105. tankovou brigádou. Tanky podporovala pechota 3. a 4. divízie. Ďalšie dve divízie 2. a 7. útočili južným smerom cez hornatý stred poloostrova. Útoku pozdĺž východného pobrežia sa zúčastnila 5. pešia divízia, motocyklový pluk a pechotný skupina zo zbývajucími 30 tankmi. Tretinu vojsk KĽDR tvorili veteráni čínskej občianskej vojny. Proti jednotkám KĽDR stali štyri slabé juhokórejske divízie v ktorých bolo 38 000 vojakov. Ďalšie štyri boli rozmiestnené po celom juhu poloostrova. Armáda nemala žiadne tanky ani ťažké delostrelectvo.Útok KĽA je považovaný za fantastický úspech. Vrchné veliteľstvo juhokórejskej armády utieklo do Tedžonu. Za štyri dni bojov tj 28.6.1950 padol Seul a nastala panika. Na spomalenie postupu vojsk KĽA bola naplánována deštrukcia troch železničných mostov a diaľničného mostu cez rieku Han. I cez uistenie, že je dostatok času na likvidáciu posledného mostu, bol tento most zničený bez varovania ráno 28.6. v 02,15 hod. Most bol preplnený utekajúcimi civilistami a vojakmi. Pri tejto katastrofe zahynulo 500 až 800 ľudí. Zodpovednosť za predčasné zničenie mostu padla na náčelníka štábu Kórejskej republiky, gen. Čche Pchjong Duka " Tlstý Čche", bývalý zápasník v sumo, ktorý padol v boji o niekoľko týždňov neskoršie. Horšie však bolo, že tri juhokórejské divízie a 480 Američanov príslušníkom KMAG zostali odrezaní na severnom brehu rieky Han. Severokórejci boli vzdialení šesť až osem hodín, keď bol vydaný rozkaz na improvizovanú prepravu cez rieku Han. Juhokórejci odhodili väčšinu svojej výstroje pred prechodom rieky. Členovia KAMAG-u unikli v malých člnoch s americkým humorom: " Kiss My Ass Goodbye", teda " bozkaj mi zadok a z Bohom ! ". Z 98 000 mužov juhokórejskej armády ktoré mala k 25.6.1950 zostalo za týždeň bojov len 54 000 vo jakov. Nastala katastrofa. Dňa 29.6.1950 gen.MacArthur priletel na lietadle C-54 Skymaster Bataan do Suwonu v doprovode 4 stíhačiek F-82G Twin Mustang.So svojim štábom prišiel až k okrajovým štvrtiam Seulu, kde na vlastné oči videl ústup zachránených juhokórejských jednotiek. Tu si gen.MacArthur uvedomil, že Juhokórejci nemajú ani vôľu ani štábne velenie a ani zdroje na zastavenie postupu vojsk KĽDR. Keď sa gen.MacArthur vrátil do Tokia sa jednotky KĽDR zmocnili Jongdunpcha a Inčonu.Juhokórejska vláda utiekla do Tedžonu. Americkí poradci opustili Suwon. V tomto čase pred armádou KĽDR ležala celá centrálna Kórea a mestá Tegu a Pusan boli v nebezpečí.  
ČINNOSŤ USA A OSN         
Americký veľvyslanec v Seulu John J.Muccia  telegrafoval do Washingtonu " Z podstaty útoku a spôsobu akým bol podniknutý, sa zdá, že ide o generálnu ofenzívu proti Kórejskej republike ". Zvláštny poradca štátneho tajomníka Dean G.Achesona John F. Dulles, ktorý bol v Tókiu interpretoval vývoj událostí následovne: " Veríme, pokiaľ sa ukáže nemožnosť zadržania útoku samotnými Juhokórejcami, mali by byť použité jednotky Spojených štátov, i keď je to spojené s rizikom ruských protiopatrení. Prizerať so založenými rukami , zatiaľ čo Kórea je preválcovávaná nevýprovokovaným ozbrojeným útokom, by odštartovalo katastrofický reťazec událostí, ktoré by pravdepodobne viedli k svetovej vojne. " Keď tajný telefón zazvonil v Missouri, zdvihol ho prezident H. Truman " Pán prezident", povedal štátny tajomník D.G. Acheson, " mám vážne správy. Severokórejci útočia cez 38. rovnobežku." H. Truman požiadal aby oboznámil so situáciou OSN. Generálny tajomník OSN Trygve Lie z Nórska, komentoval severokórejsku inváziu slovami: " Toto je vojna proti Spojeným národom", Naliehavo zvolal zasadanie Rady bezpečnosti OSN, ktorá schválila rezolúciu navrhnutú USA. Tá obvinila Severnú Kóreu z " porušenia mieru " a vyzvala ju k " okamžitému zastavenia útoku" a stiahnutia severokórejskych síl za 38. rovnobežku. Uznesenie bolo schválene pomerom 9:0, hlasovania sa zdržala Juhoslávia a chýbal delegát Jakob Malik za ZSSR na protest proti tomu, že OSN odmietla uznať ČĽR miesto Tchaj-wanu. Po hlasovaní v OSN štátny tajomník USA D.G.Acheson informoval prezidenta H. Trumana " Pán prezident, špatné správy. Útok je vedený pozdĺž cej rovnobežky".Jeho odpoveď bola " Deane , za každú cenu tie čubčie syny musíme zastaviť! "Potom prezident odletel do Washingtonu na schôdzu so svojimi poradcami. V zázname z rokovania 25.6.1950 sa uvádza: " Generál Bredley povedal, že niekde musia stanoviť hranicu expanzie. V deň vypuknutia vojny tj. 25.6.1950 bol generál Douglas MacArthur vo svojom hlavnom stane v Tokiu - v budove Dai Iči / č.1 /. Generál D. MacArthur nebol znepokojený trúfalosťou Severokórejcov. " Ide pravdepodobne len o prieskum bojom". V tom sa hlboko zmýlil.Dňa 27. 6.1950 prezident Truman uverejnil tlačové vyhlásenie , že nariadil vzdušným a námorným silám USA poskytnúť juhokórejským jednotkám" ochranu a pomoc". Generál McArthur vyhlásil, že k zastaveniu postupu Severokórejcov by bolo potrebné dvoch peších divízií.
Príchod bojových jednotiek USA do Južnej Kórey a bojové stretnutia s vojskami KĽDR
Po návšteve Kórey 29.6.1950 gen. MacArthur požiadal o vyslanie bojovej skupiny. Prvé pozemné jednotky USA boli letecký prepravené do Pusanu 30.6.1950. Peší pluk, posilnený o delostrelecké batérie, ženijnú a zdravotnícku rotu, spojovaciu čatu, tankovú a protitankovú rotu v ktorej bolo 403 vojakov ktorým velil pplk. Charles B. Smith. ktorá prišla 1.7.1950. Následoval príchod   genmjr. Wiliama F.Deana, veliteľa amerických pozemných síl v Kórey so svojim štábom do Tedžonu.Následne prezident Truman uviedol 2. pešiu divíziu a 1. námornú divíziu do stavu bojovej pohotovosti pre nasadenie v Kórey. Prezident Truman predložil OSN rezolúciu v ktorej ponúkol menovať veliteľom medzinárodných ozbrojených síl gen.McArthura, stým aby bojovali pod práporom OSN. Rezolúcia bola schválená.Genmjr. Dean nariadil " Operačnej skupine Smith" zastaviť prenikanie síl KĽDR na juh pozdĺž hlavnej cesty zo Suwonu.So Smithovou skupinou sa presunul pplk. Miller O.Perry so šiestimi 105 mm húfnicami a dva prápory 34.pešieho pluku ktoré bránili Ansong a Pchjongtchek zo 4. na 5.7.1950. Ráno dňa 6.7.1950 bola Smithova skupina prekvapená presunom 33 tankov T - 34. Američania použili zo svojho arzenálu všetko, ale strely z bazúk, mínometov a húfnic sa od pancierov T-34 odrážali. Operačná skupina Smith utrpela ťažké stráty a musela sa stiahnuť. Tato jednotka bojovala v prvej zadržiavajúcej operácií USA v tejto vojne, kde však nemala nádej na úspech. Jediným zámerom gen, Deana bolo zadržať postup vojsk KĽDR, aby mohli do Korey včas doraziť ďalšie americké jednotky s  lepšou vojenskou technikou a výzbrojou na záchranu Pusanu. Ďalšia obranná línia bola stanovená medzi Ansongem a Pchjongtchekom. Vojaci USA boli pre boj s tankmi T-34 a ich kanónmi  85 mm nevhodne vybavení. Američania boli premožení a vyšachovaní severokórejskou armádou , boli prinútení k ústupu uprostred znepokojujúceho poklesu bojovej morálky, k čomu prispelo aj ostreľovanie z vlastného lietadlá. Obranu Čchochanu vykonával 63. pluk poľného delostrelectva. Armáda KĽDR dobyla Čchonan po zúrivých bojoch v uliciach mesta, kde bojoval 3. prápor amerického 34.pluku. Generál Dean priznal, že Američania podcenili bojové schopnosti vojakov KĽDR, úroveň ich výcviku a kvalitu výstroje. Juhokórejska armáda fakticky opustila západnú polovicu Kórey. Presunovala sa na východ  s úlohou brániť severný prístup k Pusanu. Toto bolo životne dôležité, aby americká obrana dala juhokórejským silám dosť času na prekročenie rieky Kum. Oslabené pešie pluky 34. a 21dostali rozkaz držať Čočchiwon ďalšie štyri dni. Obdržali podporu letectva a s kvalitnou protitankovou muníciou zaujali pozície na výšinách východne od Čonui. Severokórejska 4. divízia vytlačila 3. prápor  plk. Jensena z 21. pešieho pluku z jeho obranných pozícií. Rozkazom bolo nariadené dobyť stratené pozície späť.Jensenov prápor to dokázal a výšiny držal po celý deň, než sa stiahol do pripravených zákopov blízko rieky. Tam však utrpel naprostú porážku od 3. severokórejskej divízie kde plk. Jensen padol a jeho velenie bolo rozprášené. Po 21. pluku sa za rieku Kum presunul aj 34. pluk a delostrelectvo. Tieto jednotky zadržovali Severokórejske jednotky tri dni. Vývoj situácie si vyžadoval ďalšie ,jednotky. Anglický premiér Clement Attlee s vyslaním anglických jednotiek do Kórey váhal.             
Obrana Pusanského perimetru
Genpor. Walton Harris Walker premiestnil svoj predsunutý štáb do Tegu 9.7.1950. Gen. W.H.Walker, ako veliteľ 8. armády pozemnej zložky ďalekovýchodných ozbrojených síl USA podliehajúci pod velenie gen.MacArthura v Japonsku, bol vymenovaný veliteľom juhokórejských a amerických jednotiek v Kórey. Dňa 13.7.1950 sa genpor. W.H.Walker ujal velenia nad 8.armádou v novom štábe. Jeho úlohou bolo stabilizovať frontovú líniu a ubrániť juhovýchodnú časť Kórejského poloostrova a zabezpečiť záchranu Pusanu. Gen.MacArthur ho ubezpečil, že ďalšia rozsiahla vojenská pomoc omnoho väčšia akú obdržal gen. Dean. Gen.Mac Arythur 10.7.1950 presvedčil  Gen.Collinsa a gen. Vandenburga, že vojnu v Kórey vyhrá. Jeho slová urobili na generálov dobrý dojem a po návrate do Washingtonu naliehali na členov GŠ a prezidenta Trumana, aby MacArthura podporili, že je nezbytne potrebné posilniť vojenskú prítomnosť v Kórey a vyslať tam delostrelectvo, obrnené a špeciálne jednotky. V skutočnosti už niektoré jednotky sa presúvali Pusanem. Genmjr.Wiliam B.Kean velil 25. divízií, jej 27. peší pluk pod velením pplk. Johna H.Michaelise sa presúvali na nové pozície brániť Tegu. Tiež prvý černošský 24. peší pluk / v tom čase bola segregácia aj v armáde / pozn.J.K.pod velením plk.Hortona V.Whiteho a 35. peší pluk pod velením plk. Henry G.Fischera. Jednotky 24.divízie gen.Deana pôsobiace na sever od rieky Kum ako aj juhokórejske jednotky ktoré bránili Jongdok vytvorili podmienky aby mohli zaujať obranné pozície.Gen.Walker mal na zastavenie severokórejskej ofenzívy zhruba 18 000 amerických vojakov, ktorých počet denne rástol, ale aj 58 000 príslušníkov juhokórejskej armády. Ofenzíva vojsk KĽDR začala 13.7.1950. V tento deň prišiel do Tegu gen.Walker. Američania rozvinuli obranu pozdlž južného brehu rieky Kum. Dňa 14.7.1950 sa 500 vojakov KĽDR s mínometmi prepravilo na pltiach cez rieku, pričom nenarazili na žiaden odpor a smerovali priamo k americkým delostreleckým pozíciám. Zabili veliteľa 63.práporu poľného delostrelectva, delá ukoristili a prinútili Američanov k úteku. Potom si zriadili na južnom brehu predmostie, prepravili na pltiach tanky a upevnili si svoje pozície. Mosty cez rieku Kun, ktoré zničili pred ústupom Američania ich ženisti opravili. Zo severu prišli ďalšie tanky a tak 18.7.1950 boli jednotky KĽDR pripravené začať bitku o Tedžon.Gen.Walker sa rozhodol, že 24.divízia a juhokórejske jednotky musia držať frontu na rieke Kun a mesto Tedžon tak dlho ako je to možné. Čakal na to až sa v prístave Pchohang vylodí 1.jazdná divízia a zakope sa pozdĺž rieky Naktong čo bola druhá hlavná obranná línia. Gen.Walker chcel aby  24. divízia gen. Deana po začatí ofenzívy vojsk KĽDR na Tedžon zadržiavala ich postup aspoň dva dni, pričom únikovú cestu z mesta mal udržovať 21. peší pluk, aby sa jednotky nedostali do obkľúčenia. Bombardéry Jak zahájili hĺbkové nálety na most južne od Tedžonu, aby odrezali ústupovú cestu a zovreli mesto z dvoch strán. Vojská 3. divízie KĽDR boli rozmiestnené na sever od mesta a vojská 4. divízie, ktoré boli dobre vyzbrojené tankmi T-34 prišli po hlavnej ceste Seul - Pusan v súčinnosti s pechotou, ktorá obchádzala americké pozície, pričom ich odrezala a vytvorila v obranných pozíciach veľké medzery. Tomu napomáhali juhokórejski civilní agenti, ktorí presne určili delostrelecké a mínometné postavenia a veliteľské stanovišťa. Tankové jednotky KĽDR obsadili Tedžon 20.7.1950.Situácia vojsk USA bola katastrofálna. Logistické zabezpečenie 34.pešieho pluku / sklady potravín, nákladné autá a muničné sklady / jednotky KĽDR zničili. Útok jednotiek smeroval na ovládnutie letiska. Rádiové spojenie medzi jednotkami USA neexistovalo. 34. pluk prišiel o 1prápor a 19.pluk prišiel o 2.prápor. Oba totiž boli obkľúčené a prinútené k úteku do hôr. Jedinou zbraňou proti tankom T - 34 bola bazuka ráže 8,89cm, ktorá bola účinným prostriedkom proti obrnenej technike jednotiek KĽDR. V tomto okamžiku nastal čas na ústup jednotiek USA. Keď obránci Tedžonu začali opúšťať Tedžon, boli pod delostreleckou a guľometnou paľbou. Organizovaný odpor Američanov sa zrútil. Vojaci blúdili, likvidovali svoje vozidlá a utekali do hôr. V tejto neprehľadnej situácií sa generál Dean dostal do zajatia. Bitky o Tedžon sa zúčatnilo 4 000 amerických vojakov z ktorých 50 padlo, 200 bolo ranených a viac ako 900 mužov bolo nezvestných. Odpor juhokórejských jednotiek u Jongdoku presvedčil gen. McArthura že gen.Walker udrží frontu z tohoto prístavu až po Andong na rieke Naktong. Nariadil aby 1.,6.,8., a Gardová divízia zostali na severe a 3.divízia na východe mala zastaviť nepriateľský postup na juh k Pchohangz a najdôležitejšiu leteckú základňu spojeneckých síl Jonil. V tejto situácií Kim Ir- Sen odvolal  najvyššieho veliteľa severokórejských vojsk gen.Kim Hwang -hjopa a nahradil ho gen. Kim Mu - džongom, ktorý obdržal rozkaz dobyť Andok a Pchohang.za každú cenu. Útokom na Andok bola určená 12. divízia. Po veľkých strátach tankov, delostrelectva a veliacich dôstojníkov sa im podarilo mesto dobyť. Gen.Walker rozšíril obranné línie juhokórejských síl od pozícií pod Andongom až po Hamčchang a posilnil ju 25. a americkou 1. jazdnou divíziou.Divízií hrozilo obkľúčenie a tak musela z Jongdogu ustúpiť. Obranu mesta Hwanggan zabezpečovalal 27. peší pluk. Tu plk. Michaelis velil zatiaľ najúspešnejšej zadržiavajúcej operácií amerických síl od začiatku vojny. Za použitia protitankových zbraní a leteckej podpore stíhačiek F - 80 Shooting Star odrážal útoky nepriateľa päť dní. Zničil dva prápory Severokórejcov, zničil väčšinu obrnenej techniky a potom ustúpil. Jeho 27. pluk zabil alebo zranil viac ako 3 000 vojakov, pričom vlastné stráty boli 325 mužov. Gen. Walker si nebol istý či plk. Michaelis dokáže ubrániť Tegu. Gen.Walker predniesol 26.7.1950 gen.McArthurovi návrh či by nebolo rozumné presťahovať veliteľstvo 8.armády do Pusanu. Dňa 27.7.1950 priletel do Tegu a oznámil gen. Walkerovi, že bude musieť zostať a bojovať tam kde je. Pre úspech, bolo potrebné zdvihnúť bojovú disciplínu amerických vojakov. Bolo veľa ustúpovania, veľa paniky a veľa reči medzi vojakmi o " všivavej vojne". Najťažší boj mal prísť. 6.divízia KĽDR dosiahla južného pobrežia Kóreje a obsadila Mokpcho, Poson a Sunčchon. Severokórejci boli už 160 km od Pusanu a ich veliteľ gen. Pang So - hangbol bol odhodlaný dobyť Masan a Čindžu. Gen.Walker na porade s veliteľmi 24. americkej divízie - veliteľ gen.Churche a 25. americkej divízie - veliteľ gen. Keanza ktorým odovzdal pre vojakov toto posolstvo:
Už nebude žiadne ustúpovanie, žiadne sťahovanie, žiadne upravovanie pozícií, alebo aký termínus technikus si vyberiete. Za nami nieje žiadna hranica, ku ktorej by sme mohli ustúpiť. Každá jednotka musí viesť protiútoky, aby udržala nepriateľa v zmätku a v nerovnováhe. Nebude žiaden Dunkerque / pripomenul útek anglických a francúzskych vojsk z Dunkerque v II.SV do Anglie,  keď A.Hitler nariadil zastavenie postupu Wehrmachtu / pozn.J.K. Žiadny Bataan / porážka amerických vojsk na Filipínach a 100 km  pochod zajatých amerických vojakov / pozn.J.K. Ústup do Pusanu by bol najväčšími jatkami v histórií.Musíme bojovať až do konca. Zajatie týmito ľudmi je horšie ako sama smrť. Budeme bojovať ako tým. Pretože niektorí z nás musia zomrieť, zomriemé spoločne v boji. Ktokoľvek ustúpi , môže byť osobne zodpovedný za smrť tisícov svojich kamarátov. Chcem, aby všetci pochopili, že tuto frontu udržíme. My zvíťazíme.                   
Vyloďovacia operácia pri Inčone
Keď juhokórejska armáda nezabránila vojskám KĽDR v postupe naprieč Južnou Kóreou , McArthur zvolal na 4.júla 1950 poradu GŠ , aby zvážil možnosť obojživelného protiúderu. Navrhol vylodiť sa v Kunsanu alebo v Inčchone., dobyť Seul, prerušiť zásobovacie trasy vojsk KĽDR a prinútiť ich ku kapitulácií. Členovia Zboru náčelníkov GŠ jeho návrh potreby vojsk neschválili. Gen.McArthur plán prepracoval a nový plán popísal ako obojživelné vylodenie o sile jedného armádneho zboru za jednotkami KĽDR, ktoré by s útokom 8. armády z juhu viedlo k zničeniu vojsk KĽDR. Obsadenie Inčchonu a Seulu by vytvorilo kovadlinu a 8.rmáda gen. Walkera by sa stala kladivom. Plán schválili 25.7.1950. Gen.McArthur obdržal námornú pechotu i časť leteckej podpory , zo svojej základne v San Diegu mali jednotky vyraziť v polovici augusta. Medzi tým mal prísť gen. Edward A. Craig so svojou námornou pechotou do Pusanu, ktorá tam prišla 3.augusta a 7. augusta bola zasadená do bojov neďaleko Masanu. Aby mohla byť vyslaná 1. divízia námornej pechoty musel prezident Truman povolať vojakov zo zálohy. To sa stalo 19.júla 1950. Záložníci sa objavili v tábore Pendleton 31.júla 1950, kde sa knim pripojila 2. divízia námornej pechoty.  K 7. augustu 1950 vybrali zo všetkých možných kútov vojenských útvarov a základní po celom svete aby 1. divízia námornej pechoty mala 17 162 mužov. Veliteľom 1. divízie bol menovaný gen. Oliver P. Smith, ktorý do 8.augusta nepoznal plán invázie. Na veliteľstvo McArthura v budove Daiiči v Tókiu prišiel až 22. augusta 1950. Veliteľom 1. pluku sa stal plk. Lewis B. Puller. Vyloďovacia operácia dostala názov " Chromite". Inčchon  je skoro 50 km od Seulu a letisko Kimpcho je ešte bližšie. Najväčšou prekážkou bol prístup po mori, čo bol rozdiel prílivu a odlivu, ktorý tu patrí k najväčším na svete, čo je skoro 10 metrov. Prílivová vlna sa valí tam a späť kľukatými morskými kanálmi a zátokami. Vnich mohli byť položené míny. Inčchon je chránený ostrovom Wolmido a posádkou 226. plukom námornej pechoty a pobrežnou obrannou batériou.Tiež 19.protilietadlový pluk s ľahkými i ťažkými protilietadlovými kanónmi a guľomety ráže 12,7mm.  Bolo tam veliteľstvo armády KĽDR. Miestna vojenská jednotka s  18. streleckou divíziou mala 13 600 mužov. Obrane velil brig.gen. Wang Jung. Najväčšie nebezpečenstvo predstavovala 105. tanková divízia vyzbrojená novými tanky T -34 / 85 a samohybnými delami SU - 76 a obrnenými transportérmi.Hlavným stratégom operácie Chromite bol NGŠ MacArthura gen.Almond, ktorý bol poverený velením X. zboru, ktorý bol v zložení: 1. divízia námornej pechoty - veliteľ gen. Oliver P.Smith, 7. pečia divízia- veliteľ gen.David G.Barrem, záloha 3. pešia divízia - veliteľ gen.Robert H.Soule. Juhokórejsky 1.armádny zbor zložený z Gardovej divízie, 3. pešej divízie, 326.pešieho pluku, 1.pluku námornej pechoty - veliteľ gen.Kim Pak- il.X.zbor mal vlastné letecké velenie a kompletnú delostreleckú skupinu čo bola brigáda delostreleckých oddielov. Zvláštny spojovací prápor, zdravotnícke jednotky a dopravné jednotky. V dňoch 10.- 12.10.1950 vyplávala mnohonárodnostná invázna flotila 261 plavidiel medzi nimi boli rýchle lietadlové lode Valley Forge a Philippine Sea 77. operačnej skupiny - veliteľ admirál Doyl. Americká 5.divízia vyrazila z Pusanu, 1. divízia námornej pechoty z Kóbe, 7. pešia divízia z Jokohamy. gen.MacArthur a gen.Almond boli na palube veliteľskej lodi Mount McKinley.Na čele invázie bol 3.prápor 5. divízie námornej pechoty prepravený rýchlymi americkými torpédoborcami Horace A.Bass, Diachenko a Wantuck. Tanky a ostatná technika bola na prepravnom trajekte Fort Marion. Pred nimi boli tri torpedoborce. Na konci útočnej skupiny boli stredné raketové člny 401,403 a 404. Úplne vzadu plávali veľké krížniky Toledo s admirálom Higginsom a Rochester s admirálom Strubblem a anglické krížniky Jamaica a Kenya. Pred východom slnka 15.9.1950 boli invázne jednotky na mieste. Vyloďovacie plavidlá s námornou pechotou krúžili v pol kilometrovej vzdialenosti od pobrežia.Posádky vyloďovacích plavidiel LST boli japonskí námorníci a na transportných lodiach boli japonskí dokári.Pred hlavnou flotilou plulo sedem torpédoborcov, ktoré testovali severokórejsku obranu. Prenikli cez kanál a vyhnuli sa mínovému poľu a prilákali na seba paľbu z pobrežných opevnení. Po zameraní zábleskov nepriateľských del boli zničené leteckým útokom a delostreleckou paľbou z doprevadzajúcích  krížnikov. Nepretržitý útok bol vedený zo vzduchu a z mora na ostrov Wolmido, Seul a Kimpcho.Stíhačky F4U -5 Corsair štartovali z lietadlových lodí Sicily a Badoeng Strait a niesli dvojité dávky napalmu. Prúdové lietadlá Grumman F9F Panter ničili severokórejské letiská. Lietadlá z anglickej lietadlovej lode Triumph vykonávali nálety na Kunsan, kde sa vylodila 41. výsadková jednotka anglickej námornej pechoty spolu s americkou Skupinou pre zvláštne operácie.V 6,15 zahájili pešie jednotky výsadok na Zelenú pláž, kde bez odporu pristáli v 6,33. Ich postup bol krytý tankmi M -26 Pershing, plameňometmi a buldozermi. Potom rýchlo dobyli So Wolmido. V 11,15 bol obsadený celý ostrov Wolmido. Operácia si vyžiadala len 17 zranených. O 6 hod. neskoršie bola námorná pechota pripravená na výsadok smerom na Inčchon. Cieľom toho bolo odrezať prístupové cesty do Inčchonu a zabrániť severokórejským vojskám v jeho dosiahnutiu.Pri výsadku 77. operačná skupina posilnená rýchlym transportným člnom Boxer amerického námorníctva a lietadiel Grumman F9F Panter a Douglas AD Skyraider narušili hlavnú cestu vedúcu do mesta Inčchon.KĽA nikdy neverila, že invázne jednotky prejdu cez kanál k Inčchonu. Rýchlo začali formovať pešie útvary v Seule, privolali 70. pluk zo Suwonu a odklonili 18.divíziu smerom na Seul. Na záchranu Inčchonu však bolo neskoro. Vylodenie bolo stanovené na 17,30. Prvou prekážkou bol vysoký vlnolam, ktorý museli prekonať pomocou rebríkov a prenikli cez prvé nepriateľské zákopy.Boje boli veľmi prudké.  Bunkre a zákopy sa museli dobývať na bodáky a granátmi. Tu padlo 8 vojakov a bolo veľa zranených v dôsledku vlastnej paľby z pristávajúcích lodí.Úlohy splnila 5. divízia - veliteľ pplk. Raymond L.Murray až pred polnocou. Námorná pechota 1.pluku - veliteľ plk. Puller vykonala útok na pláž južne od Inčchonu, ktorý mal predchádzať postupu na Jongdunpcho a Seul. Prvé tri útočne sledy ktoré sa vylodili boli pod ochranou lietadiel Douglas AD Skyraider 77. operačnej skupiny  dosiahli predmostia.Zostatok 22 sledov prenasledovala zlá viditeľnosť, dážď, dým a neočákavaný protiprúd a tak pre zlú navigáciu pristáli na pobreží neusporiadane v jednom chumli. Za údernou jednotkou prišlo ďalších 13 000 mužov so všetkým bojovým materiálom. Jednotky námornej pechoty splnili všetky úlohy včas. Stráty 22 mŕtvých  a 174 ranených. Ďalší ciel boli mestá Kimpcho a Seul.                   
Invázia  vojsk USA a OSN cez 38 rovnobežku do Severnej Kórey 
Potom bol najdôležitejší úkol rozšíriť predmostie. Americká pechota sa rozptýlila pozdĺž  hlavnej cesty z Inčchonu do Soulu. Na tejto ceste sa tanky M - 26 Pershing stretli s prvými tanky KĽA T - 34. Boli likvidované aj s pechotou ktorá na nich sa prepravovala 90 mm granátmi z tankov M - 26. Vojská 18. divízie KĽDR opevňovali kopce okolo Jongdunpcho. I cez túto skutočnosť sa peším jednotkám podarilo obsadiť letisko Kimpcho.Do bojov zasiahol aj X. zbor - veliteľ gen. Almond s vylodenými jednotkami 32. pešieho práporu v ktorom bolo 57% juhokórejcov, nasledoval 31. prápor 7. pešej divízie. Dňa 20.9.1950 americký 5. prápor s juhokórejským 2. práporom sa spoločne s tankmi dostali na predmestie Seulu.5. divízia prekročila rieku Han a 1. pluk námornej pechoty - veliteľ plk. Puller útočili na Jongdunpcho. 32. peší prápor prerušil spojenie po ceste medzi Soulom a Suwonom. Gen. Almond vyslal prieskumný oddiel - veliteľ gen. Barr, aby cestu zatarasili. Za ním prišiel 73. tankový prápor, ktorý sa stretol so 105. severokórejskou tankovou divíziou. S tou o ktorej gen. Willoughby - náčelník rozviedky nič nevedel. X. armádny zbor vytvoril širokú bojovú frontu. Soul bránilo k 22.9.1950 viac ako 22 000 severokórejcov.Väčšina stala proti 5. divízií námornej pechoty na východ od rieky Han. Dňa 25.9.1950 7. pešia divízia prekročila rieku Han.Úporne boje jednotiek gen. Smitha trvali do 28.9.1950 kedy bol Soul oslobodený. Na juhu 8. armáda - veliteľ gen. Walker vykonala výpad cez rieku Naktong.Gen.Walker nariadil gen. Hobartovi R. Gayovi - veliteľ 1. jazdnej divízie, aby vytvoril medzi Tegu a Suwonom koridor, aby sa obrnené jednotky 8. armády mohli stretnúť s X. zborom. Gen.Walker 8. armádu rozdelil na I. zbor - veliteľ gen. Milburn a IX. zbor - veliteľ gen. Couter. Anglická 27. brigáda s americkou 5. jazdnou eskadrou / 1.jazdná divízia / obdržali 16.9.1950 rozkaz prekročiť rieku Naktong južne od Wegwanu a dobyť Songdžu. Jednotkám velil gen. Church, ktorý nahradil gen. Deana, ktorý sa dostal do zajatia. Tu sa bojovalo o každý kopec. Angličania vyžiadali na pomoc vzdušnú podporu ktorú vykonali tri F - 15 Mustang ktoré omylom zhodili na kótu 388 napalm ktorý pokryl vrch hory a jej úbočia o zasiahol jej obrancov i zranené na nositkách. V boji padlo 13 mužov a 72 bolo zranených a popálených. Po tejto katastrofe sa 27. brigáda doplnila o 3. prápor Kráľovského australského pluku - veliteľ pplk. C.H.Green. Prápor priplul z Tokia na americkej lodi Aiken Victory a z Pusanu do Tegu vlakom. Z 27. brigády tak vznikla 27. brigáda Commonwealthu. Brigáda bola 5.10.150 premiestnená na sever. Z letiska v Tegu na leteckú základňu Kimpcho ju prepravili lietadlá DC - 4 Skymaster a C - 119 Flying Boxcar. Zhromáždenie sa uskutočnilo 9.10.1950 v Kesongu, len 5 km na juh od 38. rovnobežky. Dňa 7.10.1950 OSN schválila Rezolúciu č. 376 V v ktorej vyzvala k podniknutiu všetkých základných krokov pre vytvorenie jednotnej demokratickej Kórey. Dňa 29.9.1950 priletel na letisko Kimpcho gen.McArthur, kde sa stretol s gen. Almondom a prezidentom I Sung - manom / Li Sin - man /. Tu predniesom prejav " Som šťastný, že Vám pán prezident, môžem navrátiť kreslo Vašej vlády." Vojenský úspech gen.McArthura nemal porovnanie. Počas dvoch týždňov zničil vojenskú silu KĽDR v Južnej Kórey. Najvyššiu cenu zaplatila námorná pechota 422 padlých, 2031 ranených a 6 nezvestných. Pozemné vojsko 106 padlých, 411 zranených a 57 nezvestných. Námorníctvo 6 mŕtvých, 118 ranených a 2 nezvestní. Juhokórejci zo 7. divízie 43 padlých a 102 zranených. KĽDR mala približne 14 000 padlých a 7 000 zajatých. Dňa 27.10.1950 gen.McArthur obdržal depešu od prezidenta Trumana schválenú americkým GŠ s hlavnou úlohou zničiť severokórejské ozbrojené sily. Gen. McArthur nariadil 8. armáde, aby postupovala pozdĺž západného pobrežia Severnej Kórey a X. zbor mal vykonať obojživelný úder u Wonsanu na východnom pobreží KĽDR. Dňa 1.10.1950 gen.McArthur dal vrchnému veliteľovi KĽA ultimátum " Ja, ako najvyšší veliteľ síl OSN, vyzývam Vás i síly pod Vašim velením, nech sa nachádzajú kdekoľvek v Kórey, aby ihneď zložili zbrane a ukončili nepriateľské akcie pod mojou priamou vojenskou kontrolou. " Dňa 1. 10.1950 hliadky 3. divízie juhokórejského I.AZ vykonávali prieskum niekoľko km severne za 38. rovnobežkou.V tento deň prekročilo 38. rovnovežku niekoľko práporov a Gardová divízia o tri dni neskoršie. Niekoľko amerických jednotiek prekročilo 38. rovnobežku 7. 10.1950. Gen. Mc Arthur 9. 10. 1950 odvysielal Kim Ir - senovi poslednú výzvu na ukončenie bojov- Kim - Ir sen výzvu 10.10.1950 odmietol. Pozemná vojna sa presunula do Severnej Kórey. Dňa 11.10.1950 sa prezident USA H.Truman vydal na stretnutie s gen.McArthurom, ktoré sa uskutočnilo na ostrove Wake. Let z Washingtonu cez St.Luis a Fairfield v Kalifornii, leteckú základňu Hickam v Pearl Harboru pristál na ostrove Wake 15.10.1950. Ako prezident a vrchný veliteľ sa s gen.McArthurom doteraz nestretol. Gen.McArthur viedol vojnu v Kórey len s minimálnym zreteľom na OSN, GŠ či svojho prezidenta, ktorému pri stretnutí ani nezasalutoval. Stretnutie dopadlo dobre. Hranicu potom 11.10.1950 prekročili aj 1. middlesexský prápor, 1.prápor argyllských a sutherlandských horalov a 3. prápor Kráľovského austrálskeho pluku. Prvý cieľ bolo dobytie Sariwonu. Gen.McArthur plánoval dobyť hlavné mesto KĽDR Pchjongjang 8. armádou postupujúcu zo Soulu na sever a X. armádny zbor po výsadku u Wonsanu z východu. Gen.Walker predpokladal, že presun X.zboru z priestoru Soulu do Wonsanu si vyžiada mnoho času a energie čo sa počas realizácie potvrdilo.Wonsanský prístav bol zaminovaný 3000 mínami. Tieto míny odstraňovali japonské minolovky, veliteľ admirál Takeo Ókubo.Vojaci 1. divízie námornej pechoty sa vylodili 26.10.1950. Pochod na Pchjongjang bol zahájený 17.10.1950. Útoku sa zúčastnili I. armádny zbor - veliteľ gen. Milburn. na sever od rieky Imdžin. 1. jazdná divízia s 27. brigádou Commonwealthu- veliteľ gen. Gaz viedla útok pozdĺž hlavných cestných a železničných spojov medzi Soulom a Pchjongjangom. Ľavé krídlo kryla americká 24. divízia, pravé juhokórejská 1. divízia. Pchjongjang bol dobytý 12.10. 1950 / iný údaj uvádza 17. 10. /,  spoločne americkou 5. jazdnou eskadrou a 1. juhokórejskou divíziou. Zostali len 2 domy. Všetko bolo zničené. Dňa 14.10.1950 prišla 27. brigáda Commonwealthu. Gen.McArthur nariadil parašutistický  výsadok187. plukovnej bojovej skupiny do priestoru medzi Sukčchonom a Sudongom asi 50 km severne od Pchjongjangu. S nimi boli vysadení aj príslušníci indickej vojenskej poľnej nemocnice. Cieľom výsadku bolo zabrániť úteku Kim Ir - senovi a jeho vláde. Tá už bola skôr preč pred dobytím hlavného mesta. Spojenie 27.brigády Commonwealthu so 187. plukovnou bojovou skupinou vytvorilo situáciu pre veľkú pechotnú bitku v priestore Jongju, ktorej sa zúčastnilo asi 1 000 vojakov z 239. pešieho pluku KĽA. Spojenecké sily dosiahli rieky Čchongčchon 23.10.1950. Dňa 28.10.1950 boli Angličania 6 km južne od Čchongdžu. Po bojových stretoch prišli do mesta ktoré bolo opustené. Dňa 31.10.1950 1. middlesexsky pluk vyrazil na sever k Tečchonu a podporil postupujúcu 24. americkú divíziu. Americká 21. plukovná bojová  skupina prešla cez mesto Čchongdžu a pokračovala hlavnou pobrežnou cestou vedúcou na západ k ústiu rieky Jalu čo bol ďalší cieľ 24. americkej divízie. Dňa 31.10.1950 1. americká jazdná divízia opustila Pchjongjang a vydala sa na sever. Jej 8. eskadróna išla vpredu na pomoc juhokórejskej 6. divízií ktorá u mesta Unsan bojovala proti severokórejským a čínskym jednotkám. Unsan je len 70 km od rieky Jalu a spravodajské informácie hovorili o tom, že sa k Američanom blížia nepriateľské jednotky neurčenej sily.  Dňa 1. novembra klesla teplota hlboko pod bod mrazu a život v zákopoch sa stal takmer neznesiteľný. Vojaci boli unavení, ich výzbroj opotrebovaná a výstroj nedostatočne chránila proti ľadovým vetrom vanúcím z Mandžuska. Pri meste Ondžong sa podarilo znovu obsadiť bojisko. Pri prehliadke padlých nepriateľských vojakov juhokórejsky veliteľ gen.Pak Sun - jop oznámil, že časť mŕtvych vojakov patri Číňamom.
Čínska ofenzíva proti jednotkám OSN začala večer 8. 11.1950.
Generálny útok vojsk OSN proti vojskám KĽA a ČĽOA začal 24.novembra 1950.
Na čele boli jednotky 24., 2., a 25. divízie USA. Vojská 2. a 25. divízie USA vyrazili okolo rieky Čchongčchon a zamierili k rieke Jalu. Po ich pravej strane bol II. juhokórejský armádny zbor. Čínske úderné  jednotky útočili na oddiely 8. jazdnej eskadróny za Unsanom, aby Američanom zabránili v ústupu. Číňania sa prehnali mestom,zasypali americké obranné pozície granátmi a zničili ich sklad munície. Američania boli rýchlosťou a zúrivosťou útoku ohromení. Na poklesu disciplíny amerických vojakov sa podpísala aj kakofónia poľníc a bubnov ktoré Číňania používali k riadeniu pohybu svojich jednotiek. Číňania priloženými náložami zničili pásy tankov, jednotky obkľúčili a 5.l2.1950 bodákovým útokom 600 mužov padlo alebo bolo nezvestných. Číňania sa zmocnili devôť tankov, 12 húfnic a skoro všetky dopravné prostriedky pluku. Prekvapenie nastalo, keď medzi postupujúce jednotky OSN sa dostali tisíce prenikajúcich čínskych vojakov, ktorí útočili na jeden útvar za druhým a všade, kde sa objavili urobili zmätok a údes. Žiadna delostrelecká paľba neohlasovala príchod nepriateľa, žiadne letecké nálety ani hrozivý hukot tankov T - 34. Prví Čínski ľudoví dobrovoľníci z 334.pluku 112. divízie 38. poľnej armády prekročili rieku Jalu pri mesta An - tung  cez dva 900 m dlhé mosty / železničný a cestný /.Obidva mosty Američania bombardovaním poškodili. Železničný most prerobili na cestný most. Ich úlohou bolo ukryť sa v horách a očakávať príchod Američanov. Cez mosty prešli vojská 38., 39., a 40. poľnej armády, ktoré vytvorili 13. armádnu skupinu ktorej velil gen. Li Tchien - ju. Tieto jednotky mali byť protiváha americkej 8. armáde. Na východe Kórey sa vojská 42. poľnej armády dostali do Severnej Kórey po 400 m železničnom moste pri meste Manpcho. Ich úlohou bolo chrániť mesto Kanggie, kde bolo dočasné sídlo vlády Kim  Ir - sena a zastaviť juhokórejske vojská postupujúce pozdĺž východného pobrežia. Číňania vedeli o pripravovanom vylodení amerického X. zboru niekde na východnom pobreží a zároveň chceli ochrániť životne dôležitú hydroelektráreň  na priehrade  Supchung. Pripravovali 50. a 66. poľnú armádu, ktoré mali vyraziť zo Sukčchonu, pričom 20., 26., a 27 poľná armáda posilnená divíziami 30. poľnej armády mali prekročiť rieku Jalu v novembri 1950 pri Manpchu a Singalpchadžine. Tieto sily tvorili 9. armádnu skupinu pod velením gen. Sung Š - luna. Keď dosiahli územie Severnej Kórey zamierili do hôr. Pohybovali sa v noci. Cez deň sa ukrývali na horských úbočiach v zamaskovaných stanoch a v osadách. Mali uniformy hnedej farby ktorá splývala s prevládajúcou farbou kórejského terénu. Vo výzbroji mali raketomety a mínomety. Muníciu a potraviny im niesli kuliovia z Mandžuska. Najväčšia sila Číňanov bola v ich taktike utajenia a prekvapenia. Zo svojich úkrytov sa objavili nečakane, zasadili úder a rýchlo odišli do úkrytov. Američania nemali ani potuchu o rozmiestnení čínskych vojsk. Číňania veľmi silno monitorovali americkú rádiovú komunikáciu v ktorej nezaznamenali nejaké skutočnosti o pohybe čínskych vojsk. Túto skutočnosť potvrdil nečakaný úder 39. poľnej armády pri Unsane a pri rieke Čchongčchon na začiatku novembra 1950, kedy americké jednotky dostali zničujúcu lekciu. Pre Američanov to bol debakel a veľké víťazstvo Číňanov. Americký 19.peší pluk ušiel. Pričom 27. brigáda Commonwelthu a delostrelci amerického 61. práporu poľného delostrelectva udržali svoje pozície, pričom Číňania sa vytratili do hôr. Tieto jednotky ani nevedeli kto proti nim stoji. Pretože neexistovala žiadná frontová línia, bolo nemožné zistiť silu Číňanov a ich rozmiestnenie. Na severovýchode Kórey sa proti X. zboru gen. Almonda blížili jednotky plk. Čo Il - gwona, ktorý zreorganizoval  5. divíziu KĽDR v bojový útvar posilnený o vojakov vycvičených k partizánskemu boju v horách na údernú 766. samostatnú jednotku v sile jedného pluku. Táto jednotka sa z 27. na 28. 10.1950 stretla s americkou námornou pechotou pri u mesta Kodža, kde prekvapených Američanov likvidovali bodákmi a granátmi. Mesto Kodžo bolo zničené z lodných del a leteckými náletmi.Na ľavom krídle sa presúval I. armádny zbor Kórejskej republiky gen. Kima, aby sa pokúsil obsadiť vodné elektrárne KĽDR. V čele bol 26. pluk 3. juhokórejskej divízie. Vojaci 26. pluku sa pri Sudongu stretli s agresívnymi bojovými jednotkami podporované tanky T - 34 a batériou  mínometov. Pri vypočúvaní zajatcov sa zistilo, že sú príslušníkmi 370. pluku 124. divízie ČĽOA. To sa stalo 29.10.1950.  
Hlavné bitky vojsk OSN, ČĽOA a KĽA:
1.Bitka pri rieke Čchongčchon 25.- 30. 11.1950 a porážka 2. divízie USA a ústup 8. armády
Kľúčom k úspechu čínskej operácie bola osada Kunuri a dve cesty vedúce na juh životne potrebné pre ústup Američanov.Jedna vedie pozdĺž rieky Čchongčchon do Anžu a druhá sa preplieta medzi horskými priesmykmi.Číňania v siedmych skupinách od 40. čínskej poľnej armády prebrodili rieku Čchongčchon ktorá bola plytká a nezamrznutá a dostali sa  Američanom za chrbát. Horskú cestu zablokovali, kde americká kolóna uviazla  v pastí medzi strmými svahmi údolia.Číňania zaútočili na 2. pešiu divíziu v miestách, kde americké tanky a delostrelectvo boli v nevýhode. Veliteľ 8. armády gen. Walker si uvedomil, že po neúspechu juhokórejských jednotiek, odkryli jeho pravý bok útokom a hrozbe obkľúčeniu. 1.jazdná divízia vytvorila na juh od rieky Tedong obrannú líniu, za ktorou postavil jednotku zo zbytkov štyroch juhokórejských divízií. Na pomoc im prišla turecká brigáda   
2. Porážka X. armádneho zboru v severovýchodnej Kórey v decembri 1950
Generál Almond sa rozhodol stiahnuť všetke svoje sily v severovýchodnej Kórey a vykonať organizovanú evakuáciu po mori.Na severe bol I.juhokórejsky armádny zbor a v Hesanu na rieke Jala bol 17. peší pluk. Zbytok 7. divízie " Bajonet" gen. Barra bol zničený zo 40 % strátami.Ústup juhokórejského armádneho zboru bol napadaný reorganizovanými jednotkami KĽDR. 7. divízia sa dokázala vrátiť po vlastnej osy. 3. pešia divízia bola prenasledovaná útokmi zo zálohy, pričom niekoľko konvojov uviazlo v nástrahách pripravených čínskou zručnosťou a vynaliezavosťou. Pre ústup námornej pechoty z Hagaru 6.12.1950 bola potrebná podpora letectva lietadiel Corsair A - 26 a Skyraider ktoré  útočili na čínske jednotky a na ktoré útočili stíhačky MiG - 15.Kolóna námornej pechoty bola dlhá 18 km lemovaná pochodujucími vojakmi.Pol km pred tankmi ktoré sa presúvali v čele kolóny útočili lietadlá na každý podozrivý kopec napalmom, raketami a streľbou delostrelectva. Životne dôležitý most za Kotchori bol poškodený partizánmi. Riešenie sa našlo v doprave náhradných mostných polí zhodených na padákoch. Tento úkol v kórejskej vojne ojedinelý vykonali letci nákladných lietadiel C - 199 Flying Boxcar. Ženisti most opravili. Ďalší ústup sťažovali snehové búrky a teploty ktoré klesli na - 26 stupňov C s minimom jedla a bez spánku. V noci z 8. na 9.12. 1950 prišla čelná pochodová záštita do Hamhungu v doprovode anglického 41. komanda. Potom spoločne prežili hrôzy pochodu k mori. Číňania išli ustupujúcim vojskám v petách. Gen. Almond vykonal inšpekciu prístavu Hungnam  a skalkuloval, že X.zbor a 17 500 vozidiel by mohli byť evakuovaní k 22.12.1950. Na ochranu tejto operácie obrannú líniu obklopil delostrelectvom, pričom mohol povolať veľkú leteckú silu z hliadkujucích lietadlových lodí ale aj z Japonska.Poslednú fázu evakuácie kryli jednotky 3. pešej divízie. Hlavne portorikánsky 65.peší pluk a niekoľko oddielov černošskej pechoty, tankov a delostrelectva. Keď 21.12.1950 jednotky KĽDR udreli na černošské jednotky chrániace východný koniec obranného perimetru gen.Almond ich stiahol a obranu zveril lodnému delostrelectvu. Evakuácia X. zboru si vyžiadala odsunúť 90 000 vojakov na 103 dopravných lodiach a 89 plavidlách LST. X.zbor sa vracal do Južnej Kórey 24.12.1950, kde mal prevziať velenie gen. Ridgway. Viesť vojnu v hornatej krajine s modernou armádou vyzbrojenou najnovšou výzbrojou nieje nikdy jednoduché, zvlášť keď sa musí pohybovať po cestách. Viesť operácie uprostred mandžuskej zimy si vyžiadalo veľmi veľa obetí. Mráz, ľad, ostrý vietor a obtiažny  pohyb v ťažkom odevu s omrznutým nosom, mŕznucími nohami a krehkými prstami si vyžiadal svoju dať na každom vojakovi. Pri -26 stupňoch C zamŕzali tankom a nákladným vozidlám chladiče, ako aj nemrznuta kvapalina  z roku 1950. Poloautomatické pušky M - 1, karabíny a guľomety Browning tiež zamŕzali. Granáty uložené v otvorených prepravných prívesoch primŕzali alebo aj praskali.Číňania si na zimu nesťažovali. Čínske sily vzdorovali zime a americkej palebnej sile za cenu obrovských strát.                      
3. Boje pri priehrade Čangdžin 27.- 11. - 7.12.1950
Do sv Kórey boli od konca októbra do 11.11.1950 presunuté čínske vojská, 27. poľná armáda / 79., 80., 81., a 90. divízia /, 20. poľná armáda  / 58., 59., 60., a 89. divízia /a 42. poľná armáda / 124., 125., a 126.divízia /. Gen. Almond kalkuloval, že má prevahu v počte mužov / mal 114 000 a Číňania 160 000 mužov /. Námorná pechota vstúpila do Judanmi na jz nádrže 25.11.1950. Odtiaľ mal X. zbor pochodovať  k rieke Jalu. V sv Kórey bolo mrazivé počasie. Nákladné lietadlá C - 119 Flying Boxcar obkľúčeným vojakom zhadzovali na padákoch jedlo, muníciu a zdravotnícky materiál.  Tri poľné armády ČĽOA ktoré bojovali proti X. zboru pri nádrži Čangdžin, museli byť odvolané z boja. Počet mŕtvych dosiahol 40 000, omrznutých a ranených bolo ešte viac.
4. Mobilná vojna na línií odporu 1950 - 1951
Dňa 28.12.1950 vstúpili vojská ČĽOA do Činhungni, kde velitelia čínskych poľných armád riešili následujúce operácie v roku 1951.Bola to tretia fáza čínskej ofenzívy.Mali nedostatok pechotných zbraní a streliva pre veľké stráty nosičov počas zimy. Vojaci trpeli viac omrzlinami ktoré zapríčinili väčšie stráty než pri bojoch s Američanmi. Tiež sa javil nedostatok delostreleckej podpory. Pre budúci útok čínskych poľných armád na Soul bolo dodané niekoľko nových delostreleckých batérií. Čínska ofenzíva zahájena 1.1.1951 sa stretla s malým odporom vojsk OSN.Odpor vyvijali vojaci Kórejskej republiky. Vojaci USA naskakali do aut a zamierili na juh. Konsternovaným svedkom tejto americkej " dezercie" bol gen. Matthew Ridgway, ktorý odišiel do Soulu , aby posúdil rozsah čínskej ofenzívy. Nariadil americkej vojenskej polícií, aby postavila zátarasy a zriadila aspoň nejakú formu obrany. V Soulu zostali len popravčie čaty, ktoré zatýkali a bez milosti verejne strieľali kritikov juhokórejského prezidenta I Sung - mana / Li - Sinmana / Touto činnosťou boli vojaci OSN šokovaní a ich velitelia to odsudzovali. Gen. Ridgway nariadil 8. armáde aby sa stiahla pokiaľ možno usporiadanie po zbývajucich mostoch cez rieku Han, po starom železničnom moste postavenom Japoncami a po troch pontonových mostoch schopných uniesť váhu tankov. Bojov v obrane Soulu sa zúčastnili 27. a 29. brigáda Commonwealthu a časti I.a IX. amerického zboru a 35. amerického pešieho práporu.Tankovú podporu 27. brigáde poskytla spojená obrnená jednotka z 8. pluku kráľovských írskych husárov. Tanky Centurion Mark 3 o váhe 50 ton sa cez mosty na rieke Han nemohli prepraviť a tak boli presunuté na juh rieky Han. Do obranných bojov sa zapojili 25 librové kanóny poľného delostrelectva, mínomety ráže 10,67 cm a 7,62 cm granátomety. Na pomoc prišlo letectvo a 4 lietadlá F - 80 Shooting Star napadli čínske jednotky napalmom a raketami. 27. brigáda Commonwealthu ustúpila zo Soulu 4.1.1951.Gen. Ridgway v tomto čase unikal v džípu so zapnutou sirénou za pochodujúcou pechotou.Ženisti 14. pluku rozobrali pontónové mosty, pričom jeden musel byť zničený TNT. Bolo zničené aj niekoľko polí železničného mostu. Tak bol Soul nakoniec prenechaný Číňanom. Divízie ČĽOA postupovali po celej fronte na juh a mierili na Suwon, Osan, Ičchon a Wondžu. Aj cez neustavajúcu delostreleckú paľbu amerických del sa 120. čínska divízia na čele 40. poľnej armády dostala 13.1.1951 k Wondžu na stejnomennej rieke.Tu vykonávala činnosť 3. čata z 2. ženijného pluku na deštrukčnej činnosti vyhodiť do vzduchu most cestný a železničný a tiež 16 vagónov výbušnín a streliva a cenné príslušenstvo pristávacej dráhy. K pilierom bolo pripevnené ohromné množstvo vysoko účinné výbušniny C3. Keď bola ženijná čata vzdialená 10 km od mostov sa noc zmenila na deň a Wondžu bolo prenechané 120. divízií ČĽOA. Americká 2. divízia zastavila čínsky útok pred Wondžu, Ičchon padol, ale nezostali v ňom žiadne potraviny. Gen. Ridgway ako nový veliteľ 8. armády vytvoril nový plán bojov proti Číňanom. Bolo dôležité,aby jeho armáda uverila, že dokáže zvíťaziť nad čínskou taktikou, ktorá demoralizovala nočnými útokmi, prienikmi a obkľúčovaním jednotiek USA a OSN. Čiastočne to bola otázka bojovej morálky a zlepšenie velenia. Bolo potrebné zvýšiť hrubú palebnú silu veľkých del, 155 mm húfnic, ktoré boli tiež namontované na pásové vozidla M - 40 a smrtonosné kanóny ráže 20,32 cm. Delostrelectvo sa malo stať kľúčovou zbraňou na ničenie živej sily nepriateľa. Číňania mohli byť zastavení palebnou silou, presnou leteckou podporou a odhodlanou pechotou, pri ofenzíve ale aj v defenzívnych operáciách.Jeho stratégia nebola založená na geografií ako skôr na zabíjaní. Jeho taktika bola natoľko úspešná, že keď sa tento stroj na smrť rozbehol, začalo sa mu hovoriť " mlynček na mäso". V tomto čase malo veliteľstvo ozbrojených síl OSN relatívne nadbytok vojakov. Očividný úbytok čínskych síl, poskytol gen. Ridgwayovi dostatočnú dôveru na zahájenie vlastnej ofenzívy 25.1.1951. Jej cieľom bolo zničenie nepriateľa na juhu a na západe od rieky Han.
5.Zmena vo velení vojsk OSN
Dňa 11.4.1951 zaslal prezident Truman gem. Mac Arthurotovi telegram, že ho musí uvoľniť z postu najvyššieho veliteľa spojeneckých síl a všetkých pridružených veliteľstiev. Päť hviezdičkový generál Mac Arthur bol presvedčený , že jeho úlohou je zničiť nepriateľa ČĽOA ako aj KĽA. Prekročiť rieku Jalu a znovu zjednotiť Južnú a Sevrnú Kóreu. Pokiaľ by si to vyžiadalo likvidáciu čínskych leteckých základní v Mandžusku, alebo bombardovanie elektrárni na druhej strane rieky Jala. Tiež zapojenie jednotiek Kuomintangu z Tchaj - wane. Mac Arthur hovoril o svojom najväčšom probléme vo vedení vojny proti Číňanom,že držali  Mandžusko na druhej strane rieky Jala. Tam sa mohli vojaci ČĽOA mobilizovať a zhromážďovať zásoby. Čínske vzdušné síly mali v Mandžusku základne a mohli voľne lietať cez Jalu a útočiť na lietadlá bojujúce pod velením OSN. On mal však zakázané na toto útočište zaútočiť. Asi mu neprišlo vôbec na myseľ, že jeho základne v Japonsku a na Okinawe mu v tejto obmedzenej vojne v ktorej ho prezident a najvyšší veliteľ ozbrojených síl USA poveril bojovať, mu poskytovali presne tú samu výhodu akú mali Číňania. Ďalší dôvod odvolania bol že gen.Mac Arthur neprejavoval voči Trumanovi dostatočný rešpekt. Prezident už dlhší čas trpel jeho nedisciplinovanosť siahajucou od vyslania troch perutí amerických stíhačiek z Tchaj - wanu na začiatku kórejskej vojny bez porady s Pentagonom, až po to, že Trumanovi nezasalutoval pri ich stretnutí na ostrove Wake. Dňa 24.3.1951 gen.Mac Arthur navrhol zahájiť nepriateľské akcie proti Číne, pričom sa zmienil na výhody vychádzajúce v osobnom stretnutí medzi ním a čínskym velením v Kórey. Myslel si, že rokovanie generálov by mohlo viesť o obojstrannému prijateľnému ukončeniu vojny. OSN ani USA neboli schopné nájsť riešenie bezvýchodnej situácie v Kórey.Tieto jeho názory sa objavili v prehláseniu zaslané do Washingtonu, ktoré viedlo k okamžitému mimoriadnemu stretnutiu Achesona s Deanom Ruskom a námestníkom MO Robertom Lowettom.Gen. Mac Arthur si prisvojoval výkonné právomoci prezidenta USA. Robert Lowettom navrhol aby bol Mac Arthur okamžite odvolaný. Následujúci deň sa všetci traja stretli s Trumanom a informovali ho o Mac Arthurovom prekročení právomoci. Prezident sa rozzúril a reagoval zaslaním stručného pripomenutia v ktorom bol Mac Arthur upozornený, že všetke verejné prehlásenia musia byť v súlade s prezidentským nariadením zo 6.12.1950 a najskôr skontrolované GŠ. Kriza nastala 5.4.1951 keď kongresman Joe Martin prečítal Mac Arthurov dopis z 20.3.1951 v Snemovni reprezentantov. Keď sa to Lovett a Acheson dopočuli, abaja sa zhodli na tom, že Mac Arthur by mal byť pozvaný na konzultácie. Achesonové riešenie bolo aby Mac Arthurovi odobrali jeho oficiálne postavenie a vojenskú zodpovednosť priamo v poli, tak, že sa do USA vráti ako súkromná osoba. Potom sa dohodli, že velenie prevezme gen. Matthew Ridgway a velenie nad 8. armádou pevezme gen. Van Fleet.Toto bolo oznámené gen. George Marshallovi a predložené GŠ, ktorý tieto menovania hneď schválil.Gen. Mac Arthur sa vrátil do USA 17.4.1951.                       
6. Bitka pri rieke Imdžin 22.- 25.4.1953
Prví Číňania ktorí sa začali brodiť cez rieku Imdžin boli v jasnom mesačnom svetle pobití vo veľkom množstve. V priestore 29.brigády Commonwelthu / veliteľ gen. Brodie / prebiehal nepriateľský prieskum s úlohou určiť ďalšie ciele útoku ČĽOA . Jednotky troch čínskych divízií 187., 188.,  a 189 , boli rozhodnuté 29. brigádu zničiť. Na jeden prápor útočilo skoro 1000 Číňanov. Boje o jednotlivé kopce a údolia prinútili zbytky 29. brigády aby sa zakopala a vyčkala príchod 15. plukovnej bojovej skupiny. Pri bojoch o Imdžin sa rozbili  tri divízie gen. Pchenga, ktorý utrpel stráty 10 000 mužov. Tri dni 30 000 čínskych vojakov sa vrhalo do útokov proti štyrom práporom pechoty, delostrelectva a husarov. Brig. gen. Brodie stratil jeden prápor a mnoho ďalších mužov mŕtvych a zajatých.Celkové stráty činili viac ako 1 000 mužov. Počas týchto troch dní sa celý I. armádny zbor úspešne stiahol k rieke Han a zaistil tak obranu Soulu. Východne od rieky Imdžin bojovala 27. brigáda Commonwealthu, jej úlohou bolo vyčistiť cestu pozdĺž rieky Kapchjong. Spoločne so 6. juhokórejskou divíziou, americkou 1. jazdnou divíziou a plukom americkej námornej pechoty dosiahlá brigáda 8.4.1951 líniu " Kansas ". Potom sa podieľala na operácií čo bolo obsadenie niekoľkých vrcholov. Čínsky odpor sa utužoval hlavne pri dvoch útokoch na kótu vysokú 760 m. 27. brigáda bola 17.4.1951 odvelená do zálohy a dislokovaná v údoliu rieky Kapchjong na tradičnej ceste invázných jednotiek zo severu na juh. Kóreu mali opustiť niektoré prápory 27. brigády Commonwealthu. Ich bojový druh Charlie Schow , veliteľ amerického práporu chemických mínometov, ktorý bol v ich jednotke od decembra 1950 a odchádzajúcim Angličanom salutoval. Čo asi táto chemická mínometná jednotka mala v náplni mínometných granátov? Dodnes sa vedú dohady, že Američania nepoužili v Kórey žiadne chemické a biologické zbrane. Na aký účel bola táto jednotka v zostave bojujúcich vojsk ? / Poznámka J.K./. Bitka o  Kapchjong sa uskutočnila v dňoch 23. - 24.4.1951. Číňania zahájili rozsiahlu ofenzívu proti obom anglickým brigádam. 27. brigáda Commonwealthu zúfalo bojovala o udržanie cesty v údoli Kapchjongu. Generál Pcheng dal trom armádam 9. armádnej skupiny rozkaz rýchlo zničiť anglickú 27. brigádu a 10 000 čínskych vojakov 60. pešej divízie zahájilo 22.4.1951 útok tesne pred polnocou. Prvým terčom bola 6. divízia Južnej Kórey. Nasledovali dve batérie 16. pluku austrálskeho poľného delostrelectva a jedna americká batéria 105 mm húfnic.     
7.Rokovania a boje máj - november 1951
Dňa 31.8.1951 sa v New Yorku stretli George Kennan / diplomat USA v ZSSR / a Jakob Malik / delegát ZSSR v OSN / a zvažovali myšlienku, že vojna v Kórey by mohla byť praktický skončená na súčasnej bojovej línií.K druhému stretnutiu došlo 5.6.1951 kde Malik hovoril o výhliadkách na prímerie.Pre Američanov bol problém nadviazať kontakt s Čínou. V máji 1951 navštívil americký diplomat Charles Burton Marschal Hongkong, kde sa stretol s osobou ktorej meno v roku 2000 bolo ešte stále predmetom utajenia.Kennan dal jasne najavo , že USA usilujú o ukončení vojny podľa princípu status quo ante bellum, než sa snažiť dosiahnuť jasného vojenského víťazstvá. Čína vedela o zámeroch USA a ZSSR pravdepodobne naznačil americký uhol pohľadu Mao - Ce - tungovi. Malik v rozhlasovom prejave k americkému ľudu ktorý nahral 22.6.1951 v ktorom hovoril o potrebe prímeria a stiahnutia armád z oboch strán 38. rovnobežky. Američania počúvali tento prejav večer 23.6.1951. Potom následoval prejav gen. Ridgwaya adresovaný Pchjongjangu, v ktorom navrhoval aby sa s Američanmi stretli na palube dánskej nemocničnej lodi  Jutlandia v prístave Wonsan. Predbežné stretnutie bolo 8.7.1951 a naplno sa rozbehlo 10.7.1951. Komplikácie boli obrovské. Bolo potrebné ustanoviť nejakú komisiu pre dohľad nad prímerím, ktorá by mala právo voľného pohybu po celej Kórey a dohodnúť sa na demilitarizovanej zóne a riešiť výmenu zajatcov. Problém bol v tom, že hlavní vyjednávači nebudú diplomati, ale slúžiaci dôstojníci znepriatelených armád, ktorí budu predkladať návrhy, ktoré budú musieť ich vlády najprv vyjasniť. Prezident Li - syn man bol zásadne proti kľudu zbraní. Jeho politická cesta bola korupcia, vraždy a masové zabíjanie, pričom neustále žiadal USA, aby posilnili jeho armádu aby on potom mohol pochodovať k rieke Jala a znovu zjednotiť Kóreu. Tuto politiku už ale nepodporovali ani USA, ani OSN. Podobne boli Číňania  pri požiadavkách Kim - Ir - sena, ktorý bol tiež proti prímeriu a požadoval od Stalina a Mao Ce - tunga ďalšiu vojenskú podporu, aby mohol poraziť OSN a zjednotiť Kóreu. Čína vymenovala za vrchného vyjednávača z radov KĽA gen.Nam Ila. Americkým vyjednávačom sa stal viceadmirál C. Turner Joy. Po celý ten dlhý čas, čo vyjednávači jednali a rozhovory boli z mnohých dôvodov pozastavené, sa vliekli cez dva roky. Ľudia umierali v bojoch a motívom vyjednávačov boli skôr politické ciele než snaha potrestať útočníka, alebo dosiahnuť konečné víťazstvo.Dňa 26.7.1951 sa delegácie dohodli na 5 bodoch následujúcich rokovaní: Prijať agendu pre ďalšie rozhovory, Vojenské vyznačenie hraníc a vytvorenie demilitarizovanej zóny, Opatrenia pre ukončenie bojov a vyhlásenie prímeria, vytvorenie vhodného orgánu, ktorý by na tieto opatrenia dohliadal, Vyriešenie otázky vojnových zajatcov a repatriácia, Doporučenie a rady vlastným národným vládam. Keď boli mierové rozhovory v Pchanmundžone 25.10.1951 obnovené po viac ako dvojmesačnom prerušení, Američania súhlasili, že KĽDR si môže nárokovať na Kesong. Delegácia ČĽOA a KĽA súhlasila s návrhom na zriadenie demarkačnej čiary, založenej na aktuálnej situácií na bojisku, nie na 38. rovnobežke, na ktorou sa gen. Nam Il pevne viazal.        
8.Ustálenie frontovej línie po statickej bojovej činnosti na 38. rovnobežke a boje o jednotlivé terenné kóty
Američania tieto bitky o jednotlivé vršky pomenovali " Starý plešatý" " Bunker " júl - august 1952, " Biely kôň", 6.- 15. 10.1952, " Hák a Bravčová kotleta " 28.- 29.5.1953, apríl - júl 1953, Číňania s využitím svojich ohromných ľudských zdrojov 850 000 vojakov a miestneho severokórejského obyvateľstva zahájili po 27. novembri 1951 budovanie dôkladného obranného systému v ktorom obratne využili kopce a hory v prednej časti svojho bojového územia. V každom kopci bol prekopany tunel, takže bolo umožnené spojenie medzi prednou a zadnou stranou svahu i medzi ubykaciámi vojakov a delostreleckými pozíciami, mínometnými hniezdami, a pechotnými zákopmi.Medzi horami vzniklá sieť spojovacích tunelov a neobmedzených skladovacích priestorov. Číňania mohli vysunúť 76 mm poľné delo z ústia tunelu, vystreliť na pozície OSN a potom kanón odtiahli do bezpečia vo vnútri tunelu. Tieto opevnenia boli bezpečné pred delostreleckým či leteckým útokom.      
9.Hlavné letecké ciele letectva USA v severnej Kórey
Hlavné mesto Pchjongjang, letiská Uidžu, Sinuidžu,Samčchan, Tečchon, Mamsi,  mosty v Kogunjongu, Čchonsondžine, Manpchu, Namsanni, Sudžonu, Sinuidži
10.Priestor činnosti lietadiel MiG - 15 a vzdušné súboje s F - 86 Sabre
 Lietadlá MiG - 15 mali v Mandžusku 4 základne na ktorých sa vystriedalo 27 sovietskych leteckých plukov.  Zo Severnej Kóreny žiadne lietadlá MiG -15 k boju neštartovali. Niekoľko ich bolo vidieť na stojankách pri Sinuidžu a Uidži. Tri stíhačky Jak zo základne v Sinuidžu zaútočili 1.11.1950 na bombardér Douglas B - 26 Invader a na jedného D Havilland DH 98 Mosquito. V tento deň zaútočilo 6 lietadiel na D Havilland DH 98 Mosquito a štyri North American  F - 51 Mustang. Dňa 1.11.1950 npor. Čižmade zostrelil North American F - 51 Mustang.Dňa 8.11.1950 bol uskutočnený nálet na Sinuidžu lietadlami Boeing B - 29 Superfortress ktoré z výšky 5000 m zhodili zápalné bomby ktoré  zničili skoro celé centrum mesta a North American F - 51 Mustang a Lockheed F - 80 Shooting Star. Krytie vykonali stíhacie lietadlá Lockheed F - 80 Shooting Star. Dňa 9.11.1950 dva MiG - 15 zaútočili na poškodený Boeing B - 29 Superfortress pričom bol jeden MiG - 15 zostrelený. Druhý MiG - 15 americký bombardér Boeing B - 29 Superfortress ešte viac poškodil, pritom zahynulo 5 osôb osádky. Dňa 10.11.1950 lietadlo F9F-2 Panter pri doprovode lietadiel AD - 4 Skyrider pri útoku na Sinuidži zostrelili jeden MiG - 15. Zostrelený pilot bol kpt. M.F.Gračev, skúsený pilot z 2. SV.Pilot druhého MiG - 15 zostrelil  F9F-2 Panter. Dve lietadlá F9F-2 Panter štartovali z lietadlovej lode Valley Forge a zostrelili jeden MiG - 15. Dňa 10.11.1950 mjr. Charkavskij z 28. stíhacej divízie zostrelil Boeing B - 29 Superfortress z 307. bombardovacej perute. Nástup sovietských prúdových stíhačiek predstavoval vážne nebezpečie. Evidentne bolo v Kórey potrebné zabezpečiť nové lietadlá, ktoré by obnovili prevahu OSN vo vzduchu.Tieto prúdové lietadlá boli F - 86 Sabre ktoré chránili východné pobrežie pred prípadným útokom ZSSR. K prvému vzdušnému súboju v Kórey medzi 4 stíhacími lietadlami MiG - 15 a F - 86 Sabre došlo 17.12.1950. Lietadlá F - 86 Sabre sa nachádzali v nižšej letovej výške kde sa nevytvárala kondenzačná stopa. Lietadlá MiG - 15 leteli asi o 1800 m nižšie.  Pri tomto stretnutí bol zostrelený jeden MiG - 15. Od tejto udalosti MiG - 15 hliadkovali vo výškach nad 9000 m odkiaľ útočili na nepriateľa. Piloti F - 86 Sabre prelietavali " Alej migov / väčšou rýchlosťou v rojoch po štyroch strojoch v 5 minútových intervaloch a v rôznych výškach.Typickú hliadku F - 86 Sabre v bojovej zóne tvorilo 16 lietadiel v trvaní 20 minút.Dňa 22.12.1950 lietadlá F - 86 Sabre zo 4. prepadového stíhacieho krídla  v 20 min. streleckom súboji zničili 6 MiG - 15 a zostrelený bol len jeden F - 86 Sabre.Piloti MiG - 15 prišli z novou taktikou pri ktorej klesli z výšky 10 600 m, preleteli ochranným štítom F - 86 Sabre udreli na bombardéry B - 29 a potom rýchlo vystúpili nad 10 000 m a ďalšie MiG - 15 to zopakovali. Skúsenosť z 12.4.1951 kedy tri bombardovacie eskadry zaútočili na mosty u Sinuidžu, ktorý odolával  zničeniu. Američania stratili 3 lietadlá B - 29 a mnoho ďalších bolo ťažko poškodených.V júni 1951 mali Číňania okolo 400 MiG - 15 bis a Američania mali len 44 vylepšené F - 86E Sabre. Veliteľ ďalekovýchodných vzdušných síl USA gen. Otto P. Weyland zvýšil počet stíhačiek Republic F - 84 Thunderjet. Angličania vypomohli lietadlami 15 ks  Meteor F 8. Nahradili F - 51 Mustang. Tieto lietadlá však vo vzdušných súbojoch nezohrali významnú úlohu a niekoľko ich  bolo zostrelených. Nový veliteľ ďalekovýchodných vzdušných síl gen. Joea W.Kelly chcel efektívnejšie využiť bombardéry Boeing B - 29 Superfortress  využitím nového radarového navigačného systému SHORAN, ktorý bol vytvorený dvomi signálnymi vežami, ktoré vysielali údaje o cieli lietadlá B - 29 vybaveného príjmačom. Všetko záviselo na presnosti operačných máp, ktoré neboli vždy presné. Lietadlá MiG - 15 bis predstavovali pre skupiny bombardérov B - 29 priamu hrozbu. Od 22.do 27.10.1951 bolo zostrelených 5 lietadiel B - 29. Dňa 6.11.1951 uskutočnilo nálet na ostrov Tehwado 12 bombardérov  TU - 2 v doprovode 16 bitevných LA - 9 a krytých 16 MiG - 15 bis. Boli napadnuté 31 stíhačkami F -86E Sabre, ktoré zostrelili 8 lietadiel TU - 2, 3 lietadlá LA - 9 a jeden MiG - 15 bis.   Do Kórey bolo na lodiach Cape Esperance a Sikoh Bay prepravené 75 kusov stíhacích lietadiel F - 86 E Sabre. Bitka s MiG - 15 bis vyvrcholila 13.12.1951 kedy sa F - 86 E Sabre stretlo so 145 MiG - 15 bis. Američania zostrelili 13 lietadiel MiG - 15 bis.             
Vojnoví zajatci:
Na výmenu a návrat vojnových zajatcov bola zriadená Repatriačná komisia v ktorej dominovala India. Jej členmi boli Švédi, Švajčiari, Poliaci a skupina z ČSR. Predsedom komisie bol genpor. K.S.Thimajja z Indie. Zodpovednosť za zajatcov , ktorí sa nechceli vrátiť do svojej domovskej krajiny, niesla zvláštna zaisťovacia jednotka , 190. indická pešia brigáda. 
Čs. skupina: Veliteľ  plk.PhDr. Ladislav Šimovič, a členovia pplk.František Ambroz, pplk. František Pavúk, pplk. Fraňo Pazúr a mjr.Rastislav Lacko. Repatriácia začala 5.8.1953 a skončila 6.9.1953.
Spojené národy prepustili: 75 799 Severokórejských vojnových zajatcov a 5 640 Čínskych vojnových zajatcov. Iný zdroj uvádza 70 183 Kórejských vojnových zajatcov.
Severokórejci prepustili 12 760 vojnových zajatcov. Z toho 7 850 Juhokórejcov, 3 597 Američanov, 945 Angličanov a 228 Turkov. Iný prameň uvádza12 773. Repatriáciu odmietlo 21 805 Severokórejcov, ale aj 357 Spojeneckých vojakov.Juhokórejci tvrdili, že nebolo repatriovaných viac ako 40 000 vojnových zajatcov.    
Prímerie:
Vojnový konflikt trval od 25.júna 1950 do 27.júla 1953, kedy bola uzavretá Dohoda o prímerí, ktorú uzavreli vrchný veliteľ Kórejskej ľudovej armády a veliteľ Čínskych ľudových dobrovoľníkov na jednej strane a vrchný veliteľ velenia Spojených národov na strane druhej.Dohoda o prímerí bola podpísaná v Pagode mieru: Dohodu podpísali: za USA gen. William K.Harrison, za KĽDR gen.Nam IL. Procedúre boli  prítomní komodor J.E.Shew od NAVY a plk. J.C.Murray od pechoty, genmjr. West za Velkú Britániu, brig.gen. Allard za Kanadu, brig.gen.Wilton za Austráliu a brig.gen. Park za Nový Zéland. Kópie Dohody o prímerí vyhotovené v angličtine, korejčine a činštine boli presunuté na predsunuté veliteľstvo v Munsanni, kde ho podpísali Hlavný veliteľ vojsk OSN generál Mark Clark, maršál Kim Ir - sen za KĽDR a gen. Pcheng Te- chuaj za ČĽR. Prímerie detailne  určilo líniu na ktorú sa jednotky stiahnu, aby vytvorili neutrálne demilitarizované pásmo.Na základe Dohody o prímerí vznikla Vojenská komisia  pre prímerie, Dozorná komisia neutrálnych štátov pre kontrolu dodržiavania prímeria, v ktorej mali zastúpenie ČSR, Poľsko, Švédsko a Švajčiarsko.
Vedúci čs. delegácie v Dozornej komisií neutrálnych štátov v rokoch 1953 - 1993
genpor.František Bureš, genpor.Josef Hečko, genmjr.Václav Tauš, genmjr.Oldřich Chýle, plk.Karel Borský, genmjr.Vilém Toman, genmjr.JUDr. Zdenko Páv / Slovák /, genpor.Ing.Miroslav Šmoldas, plk.Ing.Vladimír Vella, genmjr.Ing.František Suchánek, genmjr.Ing.Ján Gazík,CSc. / Slovák /, genmjr.Ing.Jan Úlehla, genmjr.Ing.Ján Martinský / Slovák /, genmjr.Ing.Josef Červášek, plk.Ing.Emil Nemec, genmjr.Ing.Ján Klocok / Slovák /.
ŠTATISTIKA
KĽDR: Predstavitelia: Kim Ir-sen.gen. Kim Hwang -hijop, gen. Kim Mu - džong, gen.Čche Pchjong - Duka, gen. Pang So - hang, gen.Kim Čchek,
Pešie  divízie: č. 2., 4., 5.,3., 4., 7., 6., 9., 12,. a 15. divízia., 18. strelecká divízia, 105. tanková divízia, Námorná pechota: 226.peší pluk, 239. peší pluk, 19. protilietadlový pluk, 70.pluk, 766. samostatná jednotka, 
KĽA + ČĽD + ZSSR 42 letísk
Čínsky ľudoví dobrovoľníci:
Predstavitelia: Mao ce - tung, Čou - En - laj,  gen. Pcheng Te - chuaj, 
Pozemné vojská: 9. armádna skupina, 13. armádna skupina - veliteľ gen. Li Tchien - ju,  Poľné armády č. 20., 26., 27., 30., 40., 42., 38., 39., 40., 41., 42., 50., 66., Divízie: č.58., 59., 60., 76., 77., 78., 79., 80., 81., 88., 89., 90., 112., 120., 124., 125., 126., Pluky:č. 334.370.,  Celkový počet vojakov bol k oktobru - novembru 1950 -  380 000 vojakov.
Logistiku za bojujúcimi jednotkami zabezpečovali kuliovia v sile 500 000 ľudí.  
Technika: tank T - 34, lietadlá Iljušin IL - 10, Lavočkin La - 9, La - 11,  MiG - 15, MiG - 15 bis, Tu - 2, Po - 2,  
ZSSR: Predstavitelia : J.V.Stalin, G.M.Malenkov 
Jednotky sovietskeho stíhacieho letectva:
64. letecký zbor,  351. nočný stíhací pluk, 151.gardová stíhacia divízia, 28.gardový stíhací pluk, 72.gardový stíhací pluk, 28.stíhacia divízia, 139.gardový stíhací pluk, 67.stíhací pluk, 50.stíhacia divízia, 29.gardový stíhací pluk, 177.stíhací pluk, 324.stíhacia divízia, 176.stíhací pluk, 196.stíhací pluk, 303.stíhacia divízia, 18.gardový stíhací pluk, 17.stíhací pluk, 523.stíhací pluk, 97.stíhacia divízia, 16.stíhací pluk, 148.gardový stíhací pluk, 190.stíhacia divízia, 256.stíhací pluk, 494.stíhací pluk, 821.stíhací pluk, 298.nočný stíhací pluk, 133. stíhacia divízia, 147. gardový stíhací pluk, 415. stíhací pluk, 726. stíhací pluk, 578. stíhací pluk, 32. stíhacia divízia, 224. stíhací pluk, 535. stíhací pluk, 913. stíhací pluk, 216. stíhacia divízia, 518. stíhací pluk, 676. stíhací pluk, 878. stíhací pluk, 781. stíhací pluk.  
Lietadlá: Iljušin Il -10, 12, 28, Jakovlev Jak - 3, 7, 9, 15, 17, 18, 23, Lavočkin La - 7 , 9, 11, Mikojan a Gurjevič MiG - 9 ,15, Polikarpov Po - 2, Tupolev Tu - 2,     

Kórejska republika
:Predstavitelia: Li Syn - man, gen.Kim Suk - wo, gen. Kim Pak - il, gen. Pak Sun - jop,  
Armádne zbory: č.I., II., III., Divízie:č.1., 7., 6., 9., 8., 3.,  8., a Gardová pešia divízia, Pluky: č.17.pluk., 23.,18., 326., Námorná pechota: 1.pluk 
Letiská OSN: 18
USA: 5. 764 143 vojakov, Armáda 2.834 000, Námorníctvo 1. 177 000, Námorná pechota 424 000, Letectvo 1. 285 000, Pobrežná stráž 44 194lietadiel 
Letectvo:
5. letecká armáda, 93.bombardovacie krídlo
Námorná pechota: 1. dočasná brigáda, 1.divízia, 2.divízia, 5.divízia, 5.pluk, 7.pluk, 1.pluk
Námorníctvo: Veliteľská loď:
Mount McKinly, 7. flotila, 77. operačná skupina,
Transportná loď: Aiken Victory,
Lietadlové lode: USS Badoeng Strait,USS Valley Forge, USS Princeton,USS Philippine Sea, USS Antietam, USS Bairoko, USS Battan, USS Bon Homme Richard, USS Boxer, USS Leyte, USS Esex, USS Keaarsarge, USS Lake Champlain,USS Oriskany, USS Sicily,      
Križníky USS Toledo - admirála Higginsa, USS Rochester admirala Strubbleho,
Loďe:  Missouri, Privat Joe P.Martinez,
Ťažký krížnik: 
USS Toledo
Doprovodné lietadlové lode: USS
Cape Esperance, Sikoh Bay,
Torpedoborce: Diachenko, Horace A.Bass, Wantuck,
Invazný trajekt: 
Fort Marion,
Transportná ponorka :
Perch,
Pozemné sily:
8. armáda,  I. armádny zbor, IX. armádny zbor, X. armádny zbor,
Divízie: 1. jazdná divízia, 3. pešia divízia, " Kaiser", 3.pešia divízia,7. pešia divízia "Bajonet", 7. pešia divízia,  24.pešia divízia - veliteľ gen. Church, 25. pešia divízia - veliteľ gen.Kean,
Pešie pluky: 1.peší pluk, 9. peší pluk,  15.peší pluk, 17.peší pluk, Plukovná bojová skupina, Skupina pre zvláštne operácie,Vojenský poradný zbor, Zvláštna jednotka Faith,    5. plukovná bojová skupina,  21. plukovná bojová skupina,  187. plukovná bojová skupina, 2.peší pluk, 7. peší pluk,  27. peší pluk, 21. peší pluk, 24. peší pluk / vytvorený len z černochov /, 25. peší pluk, 35. peší pluk,  34. peší pluk, 65. peší pluk / z Portorika /, 9.strelecký pluk,   23. strelecký pluk, 38.strelecký pluk, 61. pluk poľného delostrelectva, 63. pluk poľného delostrelectva, 96.pluk poľného delostrelectva / vytvorený len z černochov /   34. delostrelecký pluk, 89. pluk stredných tankov,
Prápory: 2. peší prápor, 3.peší prápor,  3. chemický mínometný prápor, 73. tankový prápor,  5. jazdná eskadróna,7.jazdná eskadróna, 8. jazdná eskadróna, Operačná skupina Bradley, M.A.S.H., 8 operačných skupín,   
Technika: tanky: M - 4 Sherman, tank M - 26 Persching,
Obrnené vozidlá:
M - 26 - protitankové strely ráže 90 mm, bazuka ráže 8,89 cm, bezzákluzové delo 75 mm,
Lietadlá:
Auster AOP.6, Boeing B - 29 Superfortress, Boeing - B - 50, Boeing KB - 29, Boeing - RB - 29,  Boeing RB - 50, Boeing SB - 17, Cessna L - 19 / OE - 1 /, Consolidated OY - 1/2, Consolidated PB4Y Privateer, Convair B - 36, Curtiss C - 46 Commando, De Havilland Canada L - 20 / Beaver /, Douglas AD Skyraider, Douglas B - 26 Invader, Douglas C - 124 Globemaster, Douglas C - 47 Dakota, Douglas C - 54 Skymaster, Douglas F3D Skyknight, Douglas R4D, Douglas R5D / C 54 /, Douglas RB - 26, Fairchild C - 119, Grumman / General Motors / TBM Avenger, Grumman F6F Hellcat, Grumman F7F Tigercat, Grumman F9F Panther / pilot mjr. John H.Glen - budúci americký astronaut /, Lockheed F - 80 Shooting Star, Lockheed F - 94 Starfire, Lockheed P2V Neptune, Lockheed RF - 80A, Martin PBM - 5 Mariner, McDonnell F2H Banshee, McDonnell F - Phantom, North American F - 51 Mustang, North American F - 82 Twin Mustang, North America F - 86 Sabre, North American RB - 45C, North American RF - 51 Mustang, North American T - 6, Piper L - 4, Republic F - 47 Thunderbolt, Republic F - 84 Thunderjet / pilot Lt.Walter Schira - budúci americký astronaut, Short Sunderland,   F - 80 Shooting Star, North American RB - 45 Tornado, , Grumman SA - 16 Albatross, Douglas F3D Skyknight, Supermarine Seafire, Vought F4U Corsair
Vrtuľníky: Bell 47 / H - 13 /, Hiller H - 23 Raven, Sikorsky HO3S-1, Sikorsky S - 51, Sikorsky S - 55 / H - 19, HRS - 1 /,
Letecké základne:Japonsko 15 + Okinawa - Kadena
OSN:
Austrália
: 77.stíhacia peruť s F - 51 Mustang, Gloster Meteor F.8, Gloster Meteor Mk.7  Kráľovský australský pluk, 2  torpedoborce Bataan a Warramunga, fregata Shoalhave, HMAS lietadlová loď Sydney,
Nový Zéland: 16.pluk poľného delostrelectva. 2 fregaty Puka a Tutita
Belgicko: Peší prápor
Dánsko: Peší prápor
Etiopia: Peší prápor
Filipíny: Peší prápor
Francúzsko: Peší prápor
India: Poľná nemocnica
Juhoafrická republika: Stíhacia peruť 
Nórsko: Poľná nemocnica NORMASH
Grécko: Peší prápor
Turecko: Plukovná operačná skupina, Pešia brigáda
Kanada: 22. kráľovský pluk, 25. pešia brigáda, Kráľovsky kanadský puk, Ľahká pechota princezny Patrície,  426. dopravná peruť, Námorníctvo:  3 torpédoborce Athabaskan, Cayuga a Sioux
Veľká Británia:
Pozemné sily:1. divízia Commonwealthu, 1. gloucesterský pluk, 4.pluk husárov, 45.pluk kráľovského poľného delostrelectva, 7. kráľovský tankový pluk, 5. obrnený pluk dragónov, 8.pluk kráľovských írskych husárov, Juhostaffordský pluk, Kráľovský leicesterský pluk, Kráľovský norfolkský pluk, Middlesexský pluk, Pluk argyllských a sutherlandských horalov, Pluk Kráľovských škótskych hraničiarov, Východoyorkský pluk, Welšský pluk,  Kráľovskí northumberlandskí mušketieri, Kráľovskí škótski hraničiari, Kráľovskí ulsterskí strelci, Ľahká shropshireská pechota,     1. prápor Weltshireského pluku, 27. pešia brigáda / britského Spoločenstva /, 28.pešia brigáda / brit.Spoločenstva /, 29.pešia brigáda, 57. rota kráľovského opravárenského zboru, 104. oddiel fotografického vyhodnocovania. 170.samostatná mínometná batéria, 249.rota vojenskej polície, 26. poľná nemocnica, Samostatné ženijné družstvo, družstvo spojarov, jednotka K - dobrovoľnícka, Ľahký pomocný zbor elektrotechnických a strojných inžinierov, oddiel radarovej protimínometnej obrany,  73.predsunutý útvar finančného odboru
Námorníctvo: 
lietadlové lode HMS Triumph, Unicorn a Warrior, ,HMS Glory, HMS Ocean, HMS Theseus, 2 krížniky HMS Jamaica, Belfast, HMS Kenya,  4 torpédoborce Cossack,Consort,Comus a Cockade a 3 fregaty HMS Black Swan, Alactrity a Hart, krížnik Ceylon, lode Empire Fowey, Empire Halladale, Empire Windrush,
Lietadlá: Sea Fire FR Mk 47, Fairey Firefly Mk1, a Mk4,  Hawker Sea Fury FB 11, Fairey Firefly AS Mk.5, De Havilland DH 98 Mosquito, Meteor F 8, Auster 
Námorná pechota: 41.samostatný úderný oddiel, Commando,  
Denne použili 80 000 litrov napalmu, ktoré bolo zvýšené 3x. Celkom bolo použité 122 484 ton napalmu, čo je dvojnásobok, ktorý USA zhodil na Japonsko počas II.SV. Zhodili 635 000 ton bômb, čo je viac ako 503 000 ton ktoré zhodili na Japoncov v Pacifiku v II.SV. Po bombardovaní hlavného mesta zostali stáť len dva domy. Vypálili 78 miest a tisíce dedín.
Vojnové stráty vojsk USA - padlí a nezvestní: 43 982 vojakov / iný údaj 54 246 + 8177= 62 423, lietadlá 1 277 / iný údaj uvádza 2 864 lietadiel
Kórejska republika s poločne s civilným obyvateľstvom 392 000 + 330 000 = 722 000
Vojnové stráty vojsk OSN - padlí a nezvestní:
Austrália - 291 + 39 = 330
Belgicko a Luxembursko 97+5 = 102
Ethiopia 120
Filipíny 92+57= 149
Francúzsko 288+18= 306
Juhoafrická republika 20+16 = 36
Kanada 291+21= 310
Kolumbia140+65 205
Holandsko111+4 = 115
Nový Zéland 34
Grécko 169+2 = 171
Thajsko 114+5 = 119
Turecko717+ 107= 824
Veľká Británia 710 + 1263 = 1 973 
Kórejska ľudovodemokratická republika:
Vojská KĽDR 40 % stráty = 50 000 vojakov 
Z 9,3 mil. obyvateľov padlo a zahynulo 20 - 30 % vojakov a civilistov
Hlavní predstavitelia USA počas vojny v Kórey

Prezidenti a hlavní velitelia: Harry S.Truman, Dwight D.Eisenhower
Ministri zahraničných vecí:
Dean G.Acheson, John Foster Dulles
Ministri obrany: Louis A.Johnson, George C.Marshall, Robert A.Lovett, Roger M.Kyes
Vedúci zástupcí OSN pri rozhovoroch v Kesongu a Pchanmundžonu: viceadmirál C.Turner Joy, genpor.William K.Harrison
Veľvyslanci USA v Kórejskej republike: John J.Muccio, Ellis O.Briggs
Najvyšší velitelia spojeneckých síl v Japonsku: arm.gen.Douglas MacArthur, gen.Matthew B.Ridgway
Hlavní velitelia vojsk OSN:
arm.gen.Douglas MacArthur, gen.Matthew B.Ridgway, gen.Mark Clark
Velitelia 8. armády USA: genpor.Walton H.Walker, genpor.Matthew Ridgway, genpor.James A.Van Fleet, genpor.Maxwell D.Taylor
Zástupca veliteľa 8.armády: genpor. John B.Coulter
Veliteľ X.zboru: genpor.Edward M. Almond,
Veliteľ 1.divízie námornej pechoty: genmjr.G.C.Thomas
Predseda zboru náčelníkov štábu: arm.gen.Omar N.Bradley
Velitelia vojenských vzdušných síl na Ďalekom východe: genpor.George E.Stratemeyer, genpor.Earl E.Partridge, gen.Otto P. Weyland
Velitelia vojenských námorných síl na Ďalekom východe: viceadmiral C.Turner Jay, viceadmiral Robert C.Briscoe
Velitelia 7. flotily: viceadmiral Arthur D.Struble, viceadmiral Harold M.Martin, viceadmiral Robert C.Briscoe, viceadmiral Joseph J.Clark 
Pramene:
1. Mencl, Vojtěch a kol: Křižovatky 20. století  - Naše vojsko - Praha 1990
   Otahal,Milan :
   In:Svět po druhé světové válce. Příčiny a dusledky konfliktu medzi velmocemi s.186 - 199
2. Piotrowski, Cezary, Taras, Piotr:
    In: Kampane lotnicze - Korea 1950 - 1953 AS.J.PRESS Gdaňsk 1994
3. Róbert J. Dvorchak a dopisovatelia a fotografi agentúry Associated Press
    In: Korejská válka 1950 - 1953 - Brno 1996
4. Korený,Jozef: Zvláštna skupina ČSĽA v Kórey v rokoch 1953 - 1993
    In: Apológia, roč.6, č.3 / 1998 /,s.24 - 25
    In: Apológia, roč.6,č. 5 / 1998 /, s.22 - 23   
5. Robert Jackson
    In:Letecká válka nad Koreou 1950 - 1953 - Jan Vasut Praha 1999
6. Brian Catchpole: Korejská válka 1950 - 1953 - Centa,s.r.o.,Brno 2003
7. Korený,Jozef: Misia OSN v Kórei - UN mission in Korea
    In: V službách mieru, In the Service of Peace MO SR - VIA Bratislava 2003 s. 21 - 22
8. Korený, Jozef: Slováci v Dozornej komisii neutrálnych štátov v Kórey v rokoch 1953 - 1993 
    Vydalo MO SR vo VIA MO SR Bratislava. Tlač OPS MO SR, Bratislava 2003, 6 strán
9. Korený,Jozef: Dozorná komisia neutrálnych štátov v Kórey " Slovenské modré barety v službe mieru " Trenčín 2007 - Tlač 5. kartoreprodukčná základňa Nemšová: ISBN 978-80-9694582-5



Autor: nprap. v. v. Jozef Korený, 2015



Autor: Jozef KORENÝ, Trenčín.

Toto dielo chráni Autorský zákon.
Autorovi patria práva hlavne podľa autorského zákona (618/2003 v aktuálnom znení), najmä
označenie autorstva, nepozmeňovanie diela, udeľovanie súhlasu na verejný prenos a iné rozširovanie, a právo na odmenu za využitie diela.



      <<  Návrat späť na vrch tejto strany                <<    <<  Návrat na hlavnú stránku


 

Nižšie nasleduje prípadná reklama poskytovateľa: