Jozef Korený
 Autorské stránky

Slováci v národno - oslobodzovacom boji v Juhoslávii v rokoch 1941 - 1945

npráp. v.v. Jozef Korený

V národnooslobodzovacom boji národov a národnosti Juhoslávie v rokoch 1941 - 1945 sa realizovali dve významné strategické ciele - víťazstvo nad fašizmom a kladenie základov nového spoločensko - hospodárskeho zriadenia. V boji sa utužilo bratstvo a jednota národov a národnosti ako jeden z najvýznamnejších výdobytkov národnooslobodzovacieho boja za slobodu.Maršal J.B.Tito povedal - citujem " Tu, na tejto rovine bez lesov, bez vrchov a pahorkov bili sa synovia Vojvodiny už v roku 1941. Povstali so zbraňou v rukách, aby spolu s ostatnými národmi Juhoslávie bojovali za slobodu svojho národa a šťastnejšiu budúcnosť ". Koniec citátu. Starojuhoslovanská armáda ešte ani definitívne nezložila zbraň, kapitulovala 17.4.1941 a Vojvodina bola, na základe Hitlerovho rozhodnutia zo dňa 12.4.1941 rozdelená medzi dobyvateľov tak, že Banát bol oficiálne podriadený správe zradcovskej vlády Srbska, hoci hlavnú moc mali v ňom domáci Nemci. Báčku okupovalo a zároveň anektovalo od 16.12.1941 fašistické Maďarsko, kým Sriem bol zaradený do tzv. Nezávislého štátu Chorvátska. Hranice medzi týmito oblasťami boli na riekach Dunaj a Tisa a pretože boli dobre strážené, sťažovali spojenie medzi týmito okupovanými územiami, čo predstavovalo ďalšiu prekážku v spoločnom boji národov a národnosti Vojvodiny, ktorú bolo treba počas oslobodzovacích bojov prekonávať. Jozef Marčok Dragutin napísal - citujem " Slovenský národ ocitol sa v týchto kritických chvíľach bez bojového vedenia, bez svojej avantgardy, nechaný na milosť a nemilosť svojim novým pánom". Koniec citátu. V tom čase sa vo Vojvodine vytvorili základné organizačné podmienky pre povstanie. Bolo treba zdolávať viaceré prekážky, lebo tu boli dobre vyzbrojené sily okupanta, domáci zradcovia a ich vojenské útvary, silné policajné zložky a nevhodné geografické podmienky. Rovina iba s dvoma nízkymi pohoriami Fruška Gora a Vršacké pohorie. Celková preľudnenosť Vojvodiny, ktorá bola prekrytá mnohými železničnými traťami, cestami, kanálmi a riekami. Napriek tomu veľký počet pripravených kádrov bol pripravený prijať tie najťažšie úlohy. V takýchto podmienkach už v roku 1941 bojovali najuvedomelejší synovia a dcéry z radov vojvodinských Slovákov, ktorí sa vcelku už v rokoch 1938 - 1939 rázne postavili proti rozkúskovaniu Československa. Povstanie vo Vojvodine sa nerozvíjalo rovnomerne, ani keď ide o samotnú Báčku a Banát, nemalo stále konštantne narastajúcu tendenciu.Ozbrojený boj sa vo Vojvodine začal v Banáte, kde sa v priebehu júla a augusta 1941 formovalo deväť partizánskych oddielov a sedem partizánskych skupín, ktoré do októbra 1941 vykonali až 120 diverzií a sabotáži. V protiakciách okupantov bolo popravených 210 vlastencov. Do protifašistického odporu v Juhoslávii sa zapojili Slováci z Vojvodiny. Odpor bol veľmi zložitý, lebo Juhosláviu od roku 1941 okupovali Nemci, Maďari a Taliani. Zložitá situácia vznikla vznikom samostatného Chorvátska a činnosť jej fašistickej organizácie Ustaša, ako aj bojové stretnutia tzv. " Četníkov "gen.Draža Mihajloviča / 1893 - 17.7.1946 popravený / s Juhoslovanskou národnou oslobodzovacou armádou maršala J.B.Tita. Gen.D.Mihajlovič a J.B.Tito rokovali o spojenectve medzi partizánmi a chetnikmi, ale nedospeli k dohode. Gen. D.Mihajlovič založil prvé juhoslovanské odbojové hnutie, na rozdiel od partizánov J.B.Tita. Spočiatku tieto dve skupiny pôsobili paraelne, ale koncom roka 1941 sa medzi nimi uskutočnili bojové stretnutia v snahe získať kontrolu nad povojnovou Juhosláviou. Rokovania sa uskutočnili 19.9.1941 a 27.10.1941 v Brajči pri Ravna Gore. Aj banátski Slováci z organizácie v Kovačici organizovali od jari 1941 vojenské výcviky, sanitné kurzy a sabotáže. Jeden z organizátorov bol Ján Huravík. Po odhalení ich činnosti boli Ján Huravík a Ján Jonáš uväznení a odvlečení na nútené práce do Nórska. Michal Tomana sa utiahol do ilegality ale v septembri 1942 bol odhalený a v októbri v Samoši popravený. Už v prvých dňoch ozbrojeného povstania do boja sa zapojili aj Slováci v Báčke. Prvá úderná skupina partizánov Slovákov pozostávala z obce Kysač. Aj v iných slovenských dedinách v južnej Bačke hlavne v Petrovci, Hložanoch, Kulpíne, Pivnici a Silbaši. Ich úlohou bolo zhromažďovať zbrane, sanitársky materiál, odevy, obuv a vojenský sa zdokonaľovať ako aj zapojenie sa do reťaze sabotážnych akcií v páleni pšenice a konopí. Diverzná skupina z Petrovca pod vedením Braňa Mokiča zapálila tri konopárne Budapeštianskej účastníckej spoločnosti pre spracovanie bavlny a konopí. Zapálené boli tri konopárne, kde zhorelo vyše 16.000 metrických centov konopí v hodnote 350.000 pengo. Celá skupina Braňa Mokiča, Ján Labáth, Martin Hrubík, Rudo Hrubík, Ján Marčok, Pavol Ďuga / mal len 17 rokov / boli Štatáriálnym súdom odsúdení na smrť a 28.10.1941 v Petrovci popravení. Popravou obesením boli popravení aj Jovan Žeravljev a Ljubomír Doroslovački, Andrej Marčok a bratia Pavel a Ján Kardelisovci. V Srieme sa prípravy na povstanie konali najlepšie, ale nemalo taký silný rozmach ako v Báčke a v Banáte. Tu boli organizácie silné. Zbierali zbrane, organizovali vojenský výcvik a veľkú pozornosť venovali propagačnej a agitačnej činnosti medzi obyvateľstvom na dedinách. V roku 1941 boli založené dva partizánske oddiely: Fruškogorský a PodunajskýAj tu sa konali vojenské diverzné akcie a sabotáže. V tomto kontexte bola i účasť sriemských Slovákov veľmi významná. Medzi prvých Slovákov ktorý sa zapojil do protifašistického odboja bol Ján Čmelík / 1905 - 1942 / slovenský partizán, rodák zo Starej Pazovej po úteku zo zajateckého tábora v Nemecku v auguste roku 1941 založil partizánsky Podunajský oddiel. V novembri 1941 bol zatknutý, mučený a 12.5.1942 bol odsúdený na smrť a v Sriemskej Mitrovici zastrelený. V roku 1943 bol mu priznaný titul " Národný hrdina Juhoslávie " in memoriam. Zo Starej Pazovej boli popravení mladí odbojári Martin Dvornický, Juraj Feldy a Ondrej Mišík. Popravou tejto skupiny nepriateľ prekazil prácu v národnooslobodzovacom hnutí v tejto časti Sriemu.Veľká strata bola aj odhalením a popravením tzv. petrovaradínskej skupiny na čele s dôstojníkom z domobraneckého vojska Daliborom Francistim. Jeho úlohou bolo infiltrovať sa medzi domobrancov a pripraviť pôdu pre presun banátskych a bačanských partizánov do Sriemu. Skupina mala zabezpečiť zbrane, odevy, obuv, sanitárny materiál a bezpečnú prepravu partizánov cez Dunaj. Po odhalení všetci príslušníci skupiny s Daliborom Francistim boli zatknutí, vo Vukovare odsúdení a v októbri roku 1941 popravení. Iniciátorom vzniku Jánošíkovej roty bol Jozef Marčok Dragutin / 1921 - 1944 /. Juhoslovanský Slovák, rodák z obce Hložany, redaktor časopisu Sloboda a novín Pravda. Bojovník a účastník diverzných akcií v roku 1941. Jeho rota mala 88 vojakov z nich 33 padlo. Organizačne bola súčasťou 1. vojvodinskej brigády NOV od novembra 1943 ako 4. rota druhého práporu. V bezvýchodnej situácií v obkolesení Nemcami spáchal samovraždu v Srieme 7.5.1944.Pre druhú fázu bojov vo Vojvodine bolo charakteristické, že sa centrum povstania presunulo do Sriemu, kde do konca roku 1942 založili ešte jeden partizánsky oddiel a jednu rotu. Začiatkom novembra roku 1942 väčšia časť vojvodinských jednotiek prešla cez rieku Sávu do východnej Bosny, čo znamenalo rozbitie teritoriálnej izolovanosti nie iba Sriemu, ale i ostatných častí Vojvodiny a umožnilo ďalší rozmach povstania. Práve tu, vo východnej Bosne, boli založené Prvá a Druhá vojvodinská brigáda a do konca roku 1943 ešte ďalšie tri brigády. Bojovníci v týchto jednotkách boli zo všetkých častí Vojvodiny a z radov všetkých národov a národnosti. Sriem sa počas roku 1943 stal jadrom oslobodzovacej vojny vo Vojvodine a tu vzniklo aj prvé oslobodené územie, na ktorom mali národnooslobodzovacie výbory moc vo svojich rukách. Keď sa konštituovalo jednotné politické vedenie Vojvodiny a založili Hlavný štáb národnooslobodzovacieho vojska a partizánskych oddielov Vojvodiny, boj dostal ešte organizovanejší rozmach. V roku 1943 prevážna časť dedín a osád, v ktorých bývali Slováci v Srieme, bola oslobodená. Vyvrcholením organizovanosti Slovákov Vojvodiny bolo založenie slovenskej brigády. Založeniu slovenskej brigády predchádzalo niekoľko akcií, medzi ktorými v prvom rade je vytvorenie piatich partizánskych oddielov ktorými boli Novosadský partizánsky oddiel v ktorom bolo veľa Slovákov z Petrovca, Kysača, Hložian, Kulpína a iných dedín južnej Báčky.Slovenská rota v počte 40 bojovníkov sa zúčastnila nielen oslobodenia Petrovca 15.10.1944, ale i oslobodenia Nového Sadu 22. - 23. 10. 1944. Rota mala už 25.10.1944 200 bojovníkov a začal sa vytvárať I. slovenský prápor, na čelo ktorého Hlavný štáb NOV a PO Vojvodiny vymenoval bývalého veliteľa Novosadského partizánskeho oddielu Jána Pálika - Juraja z Kysača. Do konca októbra prápor mal už 400 bojovníkov. Velenie práporu sa rozhodlo vytvoriť Slovenskú brigádu a za tým cieĺom hneď i dostalo súhlas pokrajinského vedenia KSJ, takže trojčlenná delegácia v ktorej bol aj veliteľ Ján Pálik - Juraj, navštívili Hlavný štáb NOV a PO Vojvodiny v Sombore, kde od veliteľa gen. Kostu Naďa, obdržali ďalšie pokyny na organizovanie Slovenskej brigády v Petrovci V roku 1944 bola vytvorená XIV. vojvodinská úderná slovenská brigáda / VÚSB / v Báčskom Petrovci vo Vojvodine.Súhlas na vytvorenie XIV. VÚSB dal arm. gen. Kosta Naď, vtedajší veliteľ III. juhoslovanskej armády. Za mobilizačné stredisko určil Báčsky Petrovec.Veliteľstvo III.juhoslovanskej armády odoslalo rozkaz, aby všetkých bojovníkov - Slovákov zo svojich jednotiek okamžite poslali do Báčskeho Petrovca, kde sa v prvých novembrových dňoch začala formovať brigáda. Súčasne noviny Hlas ľudu, ktorého prvé číslo vyšlo štyri dni po oslobodení Báčskeho Petrovca 19.10.1944, uverejnil výzvu ku všetkým Slovákom. V nej sa všetci protifašistický cítiaci a zmýšľajúci vlastenci povolávajú do radov Slovenskej brigády, do boja za oslobodenie ešte stále neoslobodených krajov Juhoslávie. V prvých novembrových dňoch prišlo do Báčskeho Petrovca niekoľko sto Slovákov, dobrovoľníkov, hlavne z dedín v Báčke a v Srieme. Medzi nimi boli aj starší bojovníci, ktorí už bojovali v rozličných vojvodinských bojových útvaroch, a preto aj viacerí z nich boli neskoršie vymenovaní na vedúce vojenské a politické funkcie v jednotlivých jednotkách Slovenskej brigády. Slávnosť vytvorenia XIV.VÚSB sa konala 11. novembra 1944 na dvore Gymnázia Jána Kollára v Báčskom Petrovci. Nastúpeným bojovníkom bol prečítaný rozkaz o vytvorení brigády, mená členov štábu brigády, štábov jednotlivých práporov a veliteľstiev rôt. Za veliteľa brigády bol vymenovaný Ján Pálik, sedliak z obce Kysača, jeho zástupca Andrej Pecník, sedliak z Ľuby, tiež Stevan Svilokos. Politickým komisárom sa stal Ján Kiš, študent z Báčskeho Petrovca, jeho zástupca Štefan Koroš, sedliak z Ľuby. Za náčelníka štábu brigády bol vymenovaný Ivan Boboš, úradník z Kovačice, jeho pobočník Ján Greisinger, učiteľ z Pivnice. Veliteľ I.práporu bol Ján Medveď zo Starej Pazovej, zástupca Krsto Todorovič, politický komisár Štefan Mocko, študent z Pivnice, zástupca Michal Kulík. Veliteľ II.práporu bol Štefan Kubečka z Ľuby, zástupca Štefan Topoľský, politický komisár Karol Čáni, študent z Petrovca, zástupca Andrej Tordaji z Kysača. Veliteľ III. práporu Andrej Krásnik z Erdeviku, zástupca Štefan Šimovic, politický komisár Ján Kmeťko z Ľuby a zástupca Zuzana Kardelisová z Kysača. V rámci II. práporu bola vytvorená aj Srbská rota. Brigáda mala vo výzbroji 200 pušiek, zopár ľahkých guľometov a iba jeden ťažký guľomet. Štyri dni po vytvorení brigády - 15. novembra 1944 brigáda na rozkaz veliteľstva 51. divízie Juhoslovanskej armády ktorej velil gen. Sret Savič " Kolja " opustila Báčsky Petrovec a odišla na výcvik do Krnjaje / dnes Kljajičevo /, bývala nemecká dedina v blízkosti Sombora, ktorá bola prázdna. Dňa 6.12.1944 bol v Krnjaji vytvorený IV. prápor, ktorého veliteľom bol vymenovaný Andrej Bažík, robotník z Lugu a bývalý veliteľ Jánošíkovej roty, zástupca Štefan Topoľský a politický komisár Michal Činčurák, sedliak z Ľuby. Dňa 7.decembra 1944 brigáda opustila Krnjajua cez Bezdan pochodovala smerom na Batiny a Dardy. Jej úlohou bolo zablokovať ľavý breh Dunaja v smere Staro Selo - Čemnina, kde na bojových postaveniach vymenila bojovníkov VII. VÚB. V druhej polovici decembra 1944, počas pobytu štábu brigády v Bolmane došlo vo veliteľskom zbore brigády a v práporoch k niektorým zmenám.Veliteľom brigády bol menovaný Andrej Pecník, zástupca Stevan Svilokos, zástupca politického komisára Dušan Kostič - Bire z Golubiniec, náčelník štábu najskôr Živojin Mikič a po ňom Ciril Vrtačník. V polovici januára 1945 brigáda prešla cez Maďarsko do Baranje na odpočinok, po ktorom nasledovalo krvavé Bolmanské predmostie a Petlovca ako aj hôrka Pálež, kde zahynulo 80 jej členov a 300 bolo zranených a na Virovitickom predmostí v okolí Predrijeva. Boj, ktorý XIV. VÚSB spolu s bojovníkmi ostatných brigád v rámci 51. vojvodinskej údernej divízie viedla na likvidácií predmostia na Dráve pri Bolmane, bol najväčšou a najkrvavejšou bitkou, v ktorej Slováci pôsobili. Za hrdinstvo, ktoré tu preukázali obdržali aj písomnú pochvalu. Po krvavých bojoch pri Bolmane a v rámci všeobecnej reorganizácie Juhoslovanskej armády bola XIV.VÚSB reorganizovaná ako jedna z najmladších v rámci 51. divízie a jej príslušníci boli zaradení do starších vojvodinských brigád 51. vojvodinskej údernej divízie. V marci 1945 politickým komisárom brigády bol Miroslav Demirovič zo Zemuna. Vedúcim II. oddelenia prieskumu bol Dorde Radosavljevič - Mlinar z Veľkej Remety, jeho zástupcovia Samuel Hrubík a Samuel Spevák, obaja z Petrovca. Veliteľ brigádnej rozviedky Milivoj Srdanov - Lala z Kulpína, poltickým delegátom Andrej Krivák z Petrovca. Veliteľ Sprievodnej roty brigády Andrej Fábry z Petrovca, zástupca Sava Iljič zo Starej Pazovy. Politický komisár roty Ján Maďar z Pivnice, zástupca Jozef Pišpecký z Kovačice, Dvom čatám zo sprievodnej roty velili Ján Girek zo Starej Pazovy a Ján Dudok z Kovačice. Tajomník brigádnej organizácie Juraj Mikuš z Petrovca, po ňom Anna Pixiadesová z Kysača a po nej Živko Barburski z Buďanoviec. Veliteľ delostrelectva brigády Milorad Ledi, náčelník oddelenia pre výzbroj brigády Štefan Durgala z Pivnice. Vedúci propagačného oddelenia brigády Ivan Majera z Petrovca a jeho príslušníci Pavel Bartok, Štefan Ferko, Andrej Krivák všetci z Petrovca a Andrej Fekete z Hložian. Veliteľ brigádnej ošetrovne Janja Raková a členovia MUDr. Juraj Guča, Samuel Vízi, Miroslav Šuster a Ján Kaňa všetci z Petrovca. Hlavný intendant brigády Michal Slivka z Nového Sadu. Zástupcovia Michal Pecník, zo Starej Pazovej a Ján Demiter z Iloka, príslušníkom čaty intendancie Juraj Králik z Kovačice. Brigádne oddelenie OZN viedol Andrej Macko zo Šídu a jeho príslušníci Andrej Králik z Kulpína a Štefan Mocko - Kalapoš z Pivnice.I.prápor: veliteľ Ján Medveď zo Starej Pazovy, 1.rota - veliteľ Milivoj Srdanov - Lala z Kulpína, neskoršie Ján Dubovský z Iloku, 2.rota - veliteľ Ján Čiep z Petrovca, 3.rota - veliteľ Michal Žiga zo Starej Pazovej, Sprievodná rota - veliteľ Ján Dvornický zo Starej Pazovej, II. prápor - veliteľ Štefan Kubečka z Ľuby, 1. rota - veliteľ Pavek Koroš z Ľuby, 2. rota - / Srbská rota/ - veliteľ Jovan Malbaša z Báčskej Palanky, 3. rota - veliteľ Ján Ruman, neskoršie Ján Chrček z ľuby, Sprievodná rota - veliteľ Michal Jurík z Kulpína, neskoršie Pera Lazič z Despotova, III. prápor - veliteľ Andrej Krásnik z Erdevika, 1.rota - veliteľ Michal Govda zo Selenče, 2. rota - veliteľ Milan Hodolič z Báčskej Palanky, 3. rota - veliteľ Miroslav Kvas z Vojlovice, Sprievodná rota - veliteľ Pavel Spevák z Petrovca, IV.prápor - veliteľ Andrej Bažík z Lugu, 1. rota - veliteľ Ondrej Bohuš z Petrovca, neskoršie Plačkovič, 2. rota - veliteľ Juraj Domoni, neskoršie Michal Potran zo Starej Pazovy, 3. rota - veliteľ Ondrej Činčurák z Pivnice, Sprievodná rota - veliteľ Michal Bocka z Ľuby, neskoršie Štefan Tŕpka a Jozef Bašnár z Vojkovice.Príslušníci XIV. VÚSB sa potom v rámci iných vojenských jednotiek zúčastnili bojov za konečné oslobodenie Slavónie, Zagoria a Slovinska. XIV. VÚSB mala 2.341 bojovníkov z ktorých padlo 284. Jej 116 bojovníkov padlo priamo na fronte a 168 po reorganizácií, teda po 23.marci 1945. Medzi obeťami bolo aj 6 dievčat, 8 Srbov, a po jednom Chorvát, Maďar, Nemec a Rumun. V Slovenskej brigáde bojovalo 520 občanov Báčskeho Petrovca, z ktorých 14 zahynulo v brigáde, 41 po jej reorganizácií, zranených bolo 83 a nedlho po skončení vojny zomrelo 344 jej bývalých príslušníkov na následky zranení a nemocí.V roku 1964 bol v areáli slovenského Gymnázia Jána Kollára v Báčskom Petrovci odhalený pomník XIV.VÚSB.V roku 1969 pri 25. výročí vytvorenia XIV.VÚSB prezident Juhoslávie J.B.Tito vyznamenal XIV.VÚSB Radom bratstva a jednoty so zlatým vencom.Slovenská národnosť čestne obstala v kritickom období okupácie Vojvodiny.Večná sláva padlým hrdinom.
Prameň:
Zborník zo sympózia " Revolučné odkazy XIV.VÚSB " 10.11. 1979 , OBZOR Nový Sad 1980
Jovankovič, Samuel:Zborník zo sympozia " Antifašistické, revolučné a národnooslobodzovacie hnutie u Slovákov v Bačke, Banáte a Srieme počas okupácie str. 53,54
Tito,Josip Broz: Sabrana djela, VII, Beograd, str.242
73 rokov od formovania XIV. VÚSB v Petrovci
In:Petrovské noviny 16.11.2017 strana 10


Autor: Jozef KORENÝ, Trenčín.

 Toto dielo chráni Autorský zákon.
Autorovi patria práva hlavne podľa autorského zákona (618/2003 v aktuálnom znení), najmä
označenie autorstva, nepozmeňovanie diela, udeľovanie súhlasu na verejný prenos a iné rozširovanie, a právo na odmenu za využitie diela.


      <<  Návrat späť na vrch tejto strany                <<    <<  Návrat na hlavnú stránku


 

Nižšie nasleduje prípadná reklama poskytovateľa: